1. a 2. Česko Slovenská republika - WebSlovensko.sk
dnes je: nedeľa 22.október 2017 - kalendarium

1. a 2. Česko-Slovenská republika

Pod označením Prvá Československá republika sa rozumie spoločný štátny útvar Čechov a Slovákov trvajúci od jeho vzniku v roku 1918 až po dátum nadobudnutia platnosti Mníchovskej dohody (30. 9. 1938). Nasledujúce , tzv. pomníchovské obdobie trvajúce od roku 1. 10. 1938 až do 15. marca 1939 je vo všeobecnosti známe ako Druhá Československá republika.


1. a 2. Česko-Slovenská republika

Územie Česko-Slovenska tvorili prirodzené historické hranice (v čase vzniku rakúskych) korunných krajín Čiech, Moravy a českého Sliezska. Územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi bolo vymedzené prirodzenou hranicou medzi hornouhorskými stolicami a historickým územím Haliča (Poľskom) zo severu na úpätí Karpát, z juhu čiastočne riekami Dunaj, Ipeľ (po Veľkú nad Ipľom) a z menšej časti i Tisa (najmä Podkarpatská Rus). Južné územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi bolo určené Trianonskou mierovou zmluvou z roku 1919 (do platnosti vstúpila v r. 1920). No keďže hranica nešlo o historickú hranicu ako v prípade českých krajín, rokovania boli komplikovanejšie a na obranu hraníc musela byť viackrát použitá armáda.

VZNIK ŠTÁTU

Pred prvou svetovou vojnou bolo Slovensko súčasťou uhorskej časti duálneho štátu-monarchie Rakúsko-Uhorsko. Tento dualizmus bol výsledkom rakúsko-uhorského vyrovnania a znamenal veľkú porážku snáh Čechov o trializmus, v ktorom by krajiny českej koruny boli tretím partnerom Viedne a Pešti.

V októbri 1914 sa uskutočnil rozhovor poslanca Ríšskeho snemu Tomáša Garriqua Masaryka so známym britským historikom R.W. Setonom-Watsonom. Masaryk v ňom načrtol prvú predstavu o spoločnom štáte. Na základe tohto rozhovoru Watson vypracoval memorandum určené britskej vláde. V decembri 1914 emigroval Masaryk z Čiech do zahraničia a v máji 1915 v memorande pre britské ministerstvo zahraničia predstavil svoju víziu neskoršieho spoločného štátu Čechov a Slovákov. Projekt nazval Nezávislé Čechy (Independent Bohemia).

Masaryk sa týmito svojimi krokmi akosi prirodzene postavil do čela spoločného česko-slovenského odboja. Za slovenskú stranu sa pri realizácii vízie spoločného štátu angažoval najmä Milan Rastislav Štefánik a Štefan Osuský. Spoločne s Masarykom a ďalšími českými predstaviteľmi založili Česko-Slovenskú národnú radu ako zastrešujúci orgán celého odboja. Dôležitú diplomatickú úlohu zohrával najmä Štefánik, ktorému sa postupne podarilo pre myšlienku spoločného štátu získať britských politikov a amerického prezidenta Thomasa Woodrowa Wilsona. Ten bol aj pod tlakom vyše milióna amerických Čechov a Slovákov, ktorí podporovali program zahraničného odboja. Americkí Slováci dúfali, že Slovensko bude mať v rámci spoločného štátu autonómny štatút. Tieto snahy vyvrcholili do podpísania Pittsburskej dohody v máji 1918, ktorú podpísali aj zástupcovia amerických Slovákov (napríklad Michal Bosák). Šlo o prvý politický program vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov.

S programom samostatného Česko-Slovenska sa stotožnili aj českí a slovenskí politici doma. Zo slovenských politikov je potrebné spomenúť najmä Andreja Hlinku a Martina Rázusa. Slováci začali za tichej podpory českých politikov vystupovať aktívnejšie. Na prvomájovej manifestácii robotníkov predniesol Vavro Šrobár deklaráciu požadujúcu právo Slovákov na sebaurčenie. V júni sa postavilo za vznik Česko-Slovenska predsedníctvo Slovenskej národnej strany v Martine. Začali sa podnikať kroky na založenie Slovenskej národnej rady. 14. októbra 1918 bola v Paríži zriadená dočasná česko-slovenská vláda. Jej predsedom sa stal Tomáš Garrigue Masaryk, Edvard Beneš sa stal ministrom zahraničných vecí a Milan Rastislav Štefánik zastával funkciu ministra vojenstva. Vojnové udalosti urýchlili priebeh politických udalostí. Pokusy habsburského dvora a ríšskej vlády reorganizovať monarchiu prišli neskoro a uhorská vláda tvrdohlavo odmietala urobiť v Uhorsku akékoľvek zmeny. A tak prišiel koniec jednej epochy a začiatok novej. 28. októbra 1918 Česi na obrovskom zhromaždení v Prahe spontánne vyhlásili vznik Československa. 30. októbra 1918 sa v Martine stretla Slovenská národná rada. Prítomní ešte nevedeli o posledných udalostiach v Prahe. Prijali však Deklaráciu slovenského národa, ktorou sa Slováci prihlásili ku novému štátu. Andrej Hlinka to okomentoval:

Manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Je načase vyskúšať niečo nové.

OZBROJENÉ JEDNOTKY

Zahraničný odboj, najmä zásluhou Milana Rastislava Štefánika organizoval vlastné ozbrojené jednotky. Tvorilo ich asi 100 tisíc vojakov rakúsko-uhorskej armády slovenskej a českej národnosti, ktorí dezertovali, alebo padli do zajatia na frontoch v Rusku, vo Francúzsku a v Taliansku. Na strane Dohody sa tieto légie zapojili do bojov proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Jadro týchto jednotiek sa vyformovalo v Rusku a ich prvé bojové nasadenie sa odohralo v júli 1917 v bitke pri Zborove. Do bojov vtedy zasiahla 1.čs.strelecká brigáda. Výkon česko-slovenských (ďalej čs.) legionárov na bojisku podnietil ruské orgány ku rozhodnutiu povoliť hromadný nábor dobrovoľníkov a do konca 1917 ich sa podarilo získať 38 500 dobrovoľníkov. Po revolučných udalostiach na konci roka 1917 a začiatku rokovania medzi boľševickou vládou a Nemcom o uzavretí separátneho mieru sa začala anabáza odsunu čs. légií z Ruska na západný front a domov. Bola to anabáza konfliktov s novou vládou, keď sa česko-slovenské légie zapojili do občianskej vojny a bojov s vlastnými problémami. 7. februára 1920 došlo ku podpisu dohody o prímerí medzi 5.armádou Červenej armády a čs.légiami. Táto dohoda umožnila bezpečný odsun légií do Vladivostoku, ich nalodenie od cestu do Česko-Slovenska. Význam légií bol veľký. Bola to vojenská sila nového, ešte neexistujúceho štátu, ďalší činiteľ hrajúci v prospech jeho vznik.

PRVÁ ČESKO-SLOVENSKÁ REPUBLIKA

Po vzniku Česko-Slovenska sa však zápas o Slovensko neskončil. Maďarsko sa nechcelo vzdať nárokov na jeho územie a preto bolo potrebné územie Slovenska vojensky vybojovať. Českí vojaci a slovenskí dobrovoľníci, ku ktorým sa pripojili legionári len postupne vytláčali maďarské jednotky z územia Slovenska. Spolu s nimi odchádzali aj úradníci a ľudia, čo nechceli žiť v novom štáte. Stredná Európa sa veľmi zmenila. Habsburská monarchia sa rozpadla, na jej troskách vznikli nové tzv. národné štáty.

Problémom boli hranice nového štátu. Hranice s Nemeckom a Rakúskom sa vyprofilovali historickým vývojom. Územný spor o Tešínsko, Oravu a Spiš viedlo Česko-Slovensko s Poľskom. Po krátkom česko-slovensko-poľskom vojenskom strete (sedemdňová vojna) bolo Tešínsko rozhodnutím medzinárodnej arbitráže v Spa rozdelené medzi oba štáty. Severného Spiša a Hornej Oravy sa Beneš vzdal v prospech Poľska. Hranice Slovenska s Maďarskom však neexistovali, keďže územie Slovenska bolo súčasťou Uhorska od 11. storočia. Hranice určila mierová konferencia v Paríži v roku 1919 na základe Benešových siedmych memoránd a konferencia z Trianonu v roku 1919. Stanovenie južnej hranice Slovenska bolo náročné a musela byť použitá aj armáda, nakoľko si Maďarsko robilo územné nároky. Po bojoch medzi čs.vojskom a maďarskými jednotkami Slovensko opustili nielen maďarské jednotky, ale aj úradníci a ľudia, ktorí nechceli žiť na území nového štátu.

Pre samotných obyvateľov, žijúcich na území Slovenska, bol vznik nového štátu niečím novým. Novému štátu najskôr nedôverovali. Dlhoročné spolužitie s Maďarmi zanechalo svoje stopy. Do Budapešti bolo skrátka bližšie ako do Prahy. Pre Slovákov však priniesol nový štát veľmi priaznivý obrat. Skončilo sa obdobie maďarizácie, slovenčina sa stala úradným jazykom, na Slovensko prišli českí úradníci a učitelia. V slobodnejších podmienkach sa veľmi rýchlo vyvíjala slovenská inteligencia. Prudký rozvoj zaznamenal najmä Prešporok, ktorý bol premenovaný na Bratislavu.

1. Československá republika bol demokratický štát s prezidentom a parlamentom. Zákony zabezpečovali slobodnú činnosť spolkov, politických strán a názorov. Predovšetkým v 30tych rokoch to bola oáza demokracie poskytujúca útočisko pre ľudí, ktorí boli vo svojich fašistických či totalitných krajinách prenasledovaní za svoje názory, či židovský pôvod. Tu sa dá uviesť príklad ukrajinských nacionalistov. V Prahe vznikla organizácia, ktorá sa dala za cieľ vznik etnicky čistej Ukrajiny.

Ďalším problémom štátu boli hospodárske rozdiely medzi zaostalejším Slovenskom a rozvinutejšími českými krajinami. Česká časť spoločného štátu mala charakter skôr priemyselný charakter, Slováci žili najmä na dedinách, pričom boli silno zviazaní s tradíciami ľudovej kultúry a náboženstva. Prevahu malo poľnohospodárstvo. Slovenské hospodárstvo v porovnaní s českým hospodárstvom a bankami bolo schopné konkurencie. Politici, ktorí vyznávali liberálnu ekonomickú politiku, len veľmi málo zasahovali do existujúceho stavu. Výsledkom bolo, že sa na Slovensku zatvárali továrne a zvyšovala sa nezamestnanosť a sociálne napätie, z ktorého pramenili nepokoje s tragickým koncom, ako tomu bolo v Krompachoch. Ľudia opäť odchádzali za prácou do zahraničia, najmä do USA.




SPOLUŽITIE ČECHOV A SLOVÁKOV

Nový štát v strede Európy nadobudol centristický charakter, budovaný na idei „čechoslovakizmu“. V takom duchu bola roku 1920 prijatá aj jeho ústava. Bolo to sklamanie najmä pre jeho slovenskú časť, nakoľko Pittsburská dohoda obsahovala klauzulu o doriešení štátoprávneho usporiadania medzi oboma štátoprávnymi národmi. Tak sa stalo, že už začiatok vzájomného spolužitia bol poznamenaný podvodom.

Absolútna väčšina Slovákov si však uvedomovala, že Slováci a Česi sú dva odlišné národy (Napríklad jediný generál slovenského pôvodu v čs. armáde Rudolf Viest). Bola to zásada, na ktorej bola postavená autonomistická politika Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a Slovenskej národnej strany (SNS). Prvú viedol katolícky farár Andrej Hlinka, druhú viedol spisovateľ a básnik, evanjelický farár Martin Rázus. Obidvaja predstavitelia kritizovali unitárny charakter republiky a vytrvalo požadovali prijať zákon, ktorým by sa Slováci uznali za svojbytný národ a Slovensku by bola priznaná autonómia. Autonómia by sa stala zárukou vzostupu Slovenska. Situácia sa vyhrotila v roku 1933 v Nitre počas osláv 1100. výročia vysvätenia prvého chrámu na území Slovenska. Organizátori neumožnili Hlinkovi vystúpiť, dokonca ho ani nepozvali na tribúnu. Hlinka sa vyjadroval za autonómiu Slovenska. Ku jej vyhláseniu došlo až v kritickom období jesene 1938, keď bola pomníchovská československá vláda prinútená ustúpiť. 6. októbra 1938 bola v Žiline vyhlásená autonómia Slovenska s názvom Slovenská krajina. Na Slovensku vznikol prvý zákonodarný orgán - snem, a výkonný orgán - slovenská vláda na čele s Jozefom Tisom. 22.novembra 1938 bol prijatý Ústavný zákon č.299, ktorý, získalo Slovensko a Podkarpatská Rus rozsiahle právomoci. Súčasne sa zmenil názov štátu na Česko-Slovensko.Dav si však jeho vystúpenie vyžiadal. Autonómiu požadovali aj zástupcovia Nemcov, Maďarov a Rusínov hoci tieto početné menšiny užívali široké práva a štát podporoval ich školstvo a kultúru. Tieto tlaky síce oslabovali Česko-Slovensko avšak jeho zánik zapríčinili iné okolnosti, predovšetkým zmenený pomer síl v Európe.

ROZPAD ŠTÁTU

29. septembra 1938 sa v Mníchove uskutočnila konferencia za účasti čelných predstaviteľov Francúzska, Veľkej Británie, Talianska a Nemecka. Bolo to vyvrcholenie niekoľkotýždňovej krízy, ktorú vyvolala expanzívna politika Adolfa Hitlera a jeho nátlak na Česko-Slovensko. Prvým krokom Hitlerovej politiky bolo odstúpenie pohraničného územia Česko-Slovenska obývaného početnou nemeckou menšinou nacistickému Nemecku. V druhom kroku šlo Hitlerovi o faktickú likvidáciu stredoeurópskej krajiny. Mníchovskou konferenciou Hitler svoj prvý cieľ dosiahol. Predstavitelia Česko-Slovenska si na výsledok dohody štyroch mocností počkali v predsieni. Prezident Beneš a československá vláda výsledky z Mníchova aj napriek odporu generality a niektorých politických predstaviteľov prijali.

Nemecké jednotky začali Česko-Slovensko obsadzovať hneď 1. októbra 1938. Na Slovensku sa situácia vyhrotila, keď maďarské jednotky 5. októbra a 7. októbra sa pokúsili násilím prejsť spoločné hranice. Obidva útoky boli odrazené a pri ich odrazení významnú úlohu pohraničné pevnosti. 25.októbra zostrelila maďarská stíhačka čs.pozorovacie lietadlo. Výsledkom bol rozkaz veliteľa čs.letectva o zostrelení každého lietadla s maďarskými výsosnými znakmi. Na podnet ministerského predsedu Syrového bol tento rozkaz zrušený. Územný spor s Maďarskom vyriešila až Viedenská arbitráž. Česko-Slovensko stratilo ďalšie územia na juhu a východe Slovenska. Maďarsku pripadli napríklad Košice a Nemecku Petržalka. Malé územie na severe Slovenska v okolí Čadce, na Orave a na Spiši pripadlo Poľsku. V okolí Čadce dokonca došlo k bojom, keď Samostatná operačná skupina poľskej armády „Sliezsko“ prenikla na územie československého štátu. Došlo pritom k bojom jednotkami čs.armády, pri ktorom sa dokonca využilo aj delostrelectvo a bombardéry. Samotné Slovensko tak nakoniec v roku 1938 stratilo približne pätinu územia, na ktorom žilo asi 850 tisíc obyvateľov.

V slovenskej časti spoločného štátu pokračovali tendencie smerujúce ku totalizácii autonómneho územia, pričom vplyv získali najmä tzv. ľudáci. Situácia sa vyhrotila na jar 1939, keď na Slovensku zasiahli vojenské jednotky z Čiech. Šlo o tzv. Homolov puč.

Snaha Hitlera o rozbitie Česko-Slovenska pokračovala ďalej. Svoj druhý cieľ dosiahol na jar 1939. Jeho hra na nacionalistickú strunu sa vyplatila. V marci 1939 svojím ultimátom Hitler zatlačil na slovenských politikov. 13.marca 1939 obdržal Jozef Tiso pozvanie na rozhovory do Berlína. Okrem neho sa na slovenskej strane rozhovorov zúčastnil aj Ferdinand Ďurčanský. Počas rozhovorov Hitler zatlačil na Tisa a postavil ho pred voľbu: buď slovenskí predstavitelia vyhlásia samostatný Slovenský štát, alebo bude Slovensku hroziť invázia zo strany Maďarska a Slovensko bude rozdelené medzi Maďarsko, Poľsko a Nemecko. Tiso problém nadniesol poslancom Snemu Slovenskej krajiny, ktorí zareagovali veľmi rýchlo a 14.marca 1939 približne napoludnie vyhlásil Snem Slovenskej krajiny samostatnosť. Podarilo sa tak zabrániť obsadeniu územia Slovenska Maďarskom a Poľskom. Druhý deň obsadili nemecké vojská Prahu. Česko-Slovensko zaniklo.

ZÁVEREČNÉ ZHODNOTENIE

Idea československého národa bol koštrukt, ktorý vznikol účelovo. Jeho vytvorenie bolo podľa Masaryka ďalším argumentom, ktorým získaval pôdu pod nohami ako predstaviteľ nového štátu, ktorý by mohol zaistiť stabilitu v Strednej Európe. Základom bolo ponúknuť niečo iné ako multinárodná Rakúsko-Uhorská monarchia. Vznikol tak unitárny štát - jeden štát, s prevahou štátoprávneho národa. Sedem miliónov Čechov proti trom miliónom Nemcov nevyznievalo presvedčivo. Desať miliónov Čechoslovákov už bolo niečo iné. Česi si u tradične mysleli, že Slováci sú len vetvou českého národa a tak bolo ukotvenie jednotného československého národa v ústave z roku 1920 len logickým výsledkom. V súčasnosti sa ozývajú hlasy, že vznik Česko-Slovenska ako spoločného štátu bol predovšetkým iba politickým kalkulom. Niektorí českí historici pripomínajú, že Česi boli od začiatku vychovávaní ku vlastnému štátu a Česko-Slovensko bola len akási rozšírená forma ich štátu.

Neschopnosť, alebo neochota riešiť vnútroštátne usporiadanie medzi dvoma nosnými národmi, ktoré ho tvorili, sa neskôr tiež podpísal na jeho rozpade.

Martin Šaro,   29 May 2017