Epilóg Česloslovenska - WebSlovensko.sk
dnes je: streda 13.december 2017 - kalendarium
športové výsledky-prehľady-ročenky

Epilóg Česloslovenska

V decembri 1989 bol za prezidenta Česko-Slovenska zvolený Václav Havel a na jar 1990 sa konali prvé slobodné parlamentné voľby. Tieto dve udalosti zavŕšili proces zmeny režimu, ktorý sa začal na jeseň 1989 a dnes je známy ako „Nežná revolúcia“. V Česko-Slovensku sa ukončil proces „budovania socializmu“ a začal sa proces transformácie spoločnosti a vytvárania slobodného demokratického prostredia. S tým bola úzko spojená otázka budúceho štátoprávneho usporiadania štátu a postavenia Slovákov v ňom.


Epilóg Česloslovenska

SITUÁCIA V KRAJINE

Jednou z prvých vecí, ktorému sa po páde „železnej opony“ ľudia najviac potešili, bola možnosť slobodného cestovania bez zbytočnej administratívy. Spojené štáty americké v tom čase udelili Česko-Slovensku tzv. Doložku najvyšších výhod. Prezident Václav Havel vycestoval do USA, kde mal v americkom kongrese oceňovaný prejav. Jedným z príkladov uvoľnenej atmosféry v spoločnosti majstrovstvá sveta vo futbale v Taliansku, na ktoré prišlo futbalistov Česko-Slovenska prišlo povzbudiť veľa fanúšikov, čo sa dovtedy nikdy nestalo. Zmenil sa aj názov krajiny, v ktorom bolo slovíčkosocialistická nahradené slovíčkom federatívna.

Spolu so zmenou politických pomerov v krajine sa začal boj o budúcu podobu ekonomiky. V prvej fáze šlo o spor mladých ekonómov okolo Václava Klausa a Vladimíra Dlouhého s bývalými národohospodármi ako bol Oto Šik a Walter Komárek, ktorí boli známi z procesu „Pražskej jari“. Zvíťazila skupina Václava Klausa. a v Česko-Slovensku sa začal proces transformácie centrálne riadeného hospodárstva na trhové formou „šokovej terapie“. Došlo dohode medzi dvoma Václavmi: prezidentom Havlom a ministrom financií Klausom. Václav Havel dal súhlas so spustením procesu tzv. malej a veľkej privatizácie, t.j. prevod majetku vo vlastníctve štátu do súkromných rúk, výmenou sa podporu reštitučného zákona. Veľká privatizácia mala formu investovania kupónov, do povedomia prišiel pojem DIK (držiteľ investičných kupónov). Hospodárska transformácia zahŕňala liberalizáciu cien ako aj uvoľnenie kurzu Koruny česko-slovenskej voči zahraničným menám. Výsledkom transformácie bolo utlmenie niektorých priemyselných odvetví. Exemplárnym príkladom sa stalo utlmenie zbrojárskej výroby, ktorá bola rozvinutá najmä na Slovensku. Rozpadom východného bloku prišli našej podniky o spoločný trh a nové vedenie štátu prenechalo trhy iným, predovšetkým firmám zo západnej Európy. Výsledkom utlmenia výroby bol pokles životnej úrovne, nezamestnanosť a vleklá hospodárska kríza. Poklesom životnej úrovne bolo zasiahnuté najmä Slovensko, kde bol sústredený predovšetkým ťažký priemysel.

Uvoľnenie spoločenských pomerov bolo sprevádzané opätovným návratom otázok o štátoprávnom usporiadaní štátu. Jedným z prvých prejavov problémov okolo budúcnosti súžitia Čechov a Slovákov v spoločnom štáte bola tzv. pomlčková vojna. Jej výsledkom bola zmena názvu štátu, ktorý sa v slovenskom jazyku začal písať ako Česko a Slovenská federatívna republika (ČSFR). Česká národná rada si odhlasovala oddelenie rozpočtov oboch republík, čím sa malo zabrániť „doplácaniu na Slovákov“. Slováci presadzovali dve centrálne banky.

Prvé rokovania medzi českou a slovenskou stranou o ďalšom štátoprávnom usporiadaní v krajine sa uskutočnili po prvých slobodných voľbách a kreovaní národných vlád. Dôležitými hráčmi sa stali ich predsedovia, z českej strany to bol Petr Pithart, slovenskú stranu zastupoval Vladimír Mečiar.

Na Slovensku sa čoraz hlasnejšie začali ozývať hlasy stúpencov väčšej samostatnosti Slovenska. Nešlo len o Maticu Slovenskú a pronárodne orientovaných intelektuálov. S víziou samostatnej hviezdičky a stoličky v medzinárodných štruktúrach pre Slovensko prišlo Kresťansko demokratické hnutie prostredníctvom svojho zakladateľa. Jána Čarnogurského. Ďalšie relevantné politické strany požadovali federáciu dvoch rovnoprávnych republík. Výnimkou bola Slovenská národná strana, ktorá ako jediná na Slovensku požadovala samostatnosť. Na Slovensku sa usporadúvali vlastenecké zhromaždenia, na ktorých zaznievali hlasy vyzývajúce riešenie postavenia Slovákov v rámci spoločného štátu. Mnoho Čechov až z televíznej obrazovky pri sledovaní záberov z týchto mítingov zistilo, že Slováci majú aj vlastnú vlajku.

Česká strana zle odhadla situáciu. Otázky štátoprávneho usporiadania, ktoré nastolil Vladimír Mečiar spôsobovali na českej strane, kde stále pretrvával unitaristický duch, problémy. Chybnou sa ukázala myšlienka, že odstránením Vladimíra Mečiara z funkcií zmiznú aj spomenuté problémy. V roku 1991 Mečiara na poste predsedu vlády Slovenskej republiky vystriedal Ján Čarnogurský, ktorý prišiel s myšlienkou štátnej zmluvy medzi oboma republikami. Výsledná zmluva, ku ktorej dospeli vyjednávači v Milovách však bola Slovenskou národnou radou odmietnutá.

V brnianskej vile Tugendhat sa už tri dni po parlamentných voľbách uskutočnilo prvé rokovanie oboch strán. Ako sa vyjadril novinár Marián Leško vo svojej knihe Mečiar a mečiarizmus, toto úvodné stretnutie odhalilo babylonské pomätenie jazykov a pojmov. Keď Václav Klaus počul, že slovenskej strane ide o medzinárodnú subjektivitu Slovenskej republiky, vysvetlil si to tak, že jej cieľom je vytvorenie zvrchovaného štátu.




Druhé kolo rokovaní sa uskutočnilo v Prahe a nieslo sa v atmosfére ujasňovania si pojmov ako federácia, spoločný štát a pod. Slovenská strana opätovne informovala českých partnerov, že jej cieľom je právna subjektivita Slovenskej republiky v medzinárodnom meradle. Slovensko sa malo stať napríklad členom OSN. Zamietla však alternatívu rokovať o spoločnom štáte, alebo o jeho rozdelení.

Tretie rokovanie sa konalo opätovne v Prahe. Na stretnutí odmietol Vladimír Mečiar vstup do federálnej vlády a obidve strany sa dohodli na vytvorení federálnej vlády s dočasným mandátom.

V Bratislave sa uskutočnilo štvrté rokovanie, ktoré len potvrdilo, že obe strany sa v otázkach štátoprávneho usporiadania takmer na ničom nedohodli. O všetkom sa rozhodlo až na poslednom kole rokovaní. 22. a 23.júla 1992 sa v Bratislave predstavitelia oboch strán až prekvapujúco rýchlo dohodli na ukončení existencie federácie. Vyšlo sa zo záveru, že ak je pre českú stranu neprijateľná konfederácia s právnou subjektivitou oboch republík a slovenskej strane zase prekáža federatívne usporiadanie, je nanajvýš nevyhnutné pripraviť mechanizmus rozdelenia spoločného štátu.

ZÁVEREČNÉ DEJSTVO

Krátko pred definitívnou dohodou oboch strán o zániku federácie prijala Slovenská národná rada (SNR) Deklaráciu zvrchovanosti Slovenskej republiky. Stalo sa tak 17.júla 1992. V rovnaký deň abdikoval Václav Havel na funkciu prezidenta ČSFR. Na jeseň 1992 sa začalo posledné dejstvo existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov 1. septembra 1992 prijala Slovenská národná rada Ústavu Slovenskej republiky. S výnimkou niektorých článkov ústava nadobudla platnosť 1. októbra toho istého roku. Slovenská strana začala v tichosti pripravovať slovenskú menu.

29. septembra 1992 sa začalo posledné dejstvo existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Federálne zhromaždenie (FZ) začalo rokovať o návrhu ústavného zákona o rozdelení federácie. Na rokovaní sa vyskytli problémy nakoľko FZ schválilo návrh poslanca za ČSSD Miloša Zemana o transformácii federácie na úniu. Za uznesenie zahlasovali aj niektorí poslanci HZDS. Táto skutočnosť nevyhovovala vládnym stranám v Českej republike. 6.októbra sa uskutočnilo rokovanie ODS a HZDS, na ktorom žiadal Klaus od HZDS podpísanie záväzku o tom, že hnutie nebude podporovať vytvorenie únie a naopak, bude spolupracovať na pokojnom rozdelení federácie. Ak by sa tak nestalo, české vládne strany boli pripravené v Českej národnej rade odhlasovať osamostatnenie Českej republiky. HZDS s podpisom záväzku súhlasilo. FZ nakoniec až na tretí pokus schválilo ústavný Zákon o zániku ČSFR. Stalo sa tak 25. novembra 1992. Spoločný štát mal zaniknúť v noci z 31.decembra 1992 na 1.januára 1993 a malo sa tak stať bez vyhlásenia referenda.

Už 8. októbra FZ schválilo tzv. kompetenčný zákon, ktorý uvoľnil ruky vládam oboch republík. Začali sa rokovania českej aj slovenskej vlády o vzájomných vzťahoch po rozdelení republiky. Tieto rokovania vyvrcholili podpisom Zmluvy o dobrom susedstve, priateľských vzťahoch a spolupráci. Okrem tejto zmluvy obidve strany podpísali aj rad ďalších zmlúv, ktoré vymedzovali vzájomné vzťahy medzi oboma stranami po rozdelení federácie. Dôležitým zákonom, ktorý schválilo FZ bol Zákon o rozdelení majetku federácie. Ten sa mal deliť v pomere 2:1 v prospech Českej republiky.

16. decembra prijala Česká národná rada Ústavu Českej republiky. 17. decembra 1992 prejavmi hlavných ústavných činiteľov ČSFR a odohraním štátnej hymny skončila posledná schôdza federálneho zhromaždenia. Poslanci prijali záverečné uznesenie o ústavnosti zániku ČSFR a vzniku dvoch samostatných republík: Českej republiky a Slovenskej republiky.

Martin Šaro,   25 Nov 2017