Národné obrodenie v 1.pol. 18.storočia a revolučné roky 1848 a 1849 - WebSlovensko.sk
dnes je: streda 13.december 2017 - kalendarium
športové výsledky-prehľady-ročenky

Národné obrodenie v 1.pol. 18.storočia - a revolučné roky 1848 a 1849

Zakladateľ Uhorského štátu Štefan I mu vtlačil multietnický charakter. Keďže už sám zakladateľ apeloval na národnostnú toleranciu, bolo spolužitie etník vo vnútri Uhorska až do konca 18.storočia bezproblémové.


Národné obrodenie  v 1.pol. 18.storočia - a revolučné roky 1848 a 1849

SITUÁCIA SLOVÁKOV A ZAČIATKY OBRODENIA

Situácia Slovákov v rámci Uhorska bola zložitá. S postupom rokov väčšina šľachty a podnikateľov so slovenskými koreňmi sa pomaďarčila. Zástupcovia Slovákov sa tak museli kreovať z iných vrstiev slovenskej spoločnosti. Šlo o zástupcov malomestskej a vidieckej inteligencie, kam sa radili duchovní ako katolíckej (napríklad Bernolák), tak aj evanjelickej (Hodža) cirkvi, študenti a učitelia. Títo reprezentanti Slovákov postrádali politický vplyv na dianie v krajine a tak sa mohli brániť len perom. Slovenskí obrodenci zdôrazňovali rovnoprávnosť všetkých národov v Uhorsku, koncentrovali pozornosť a nádej na ostatných Slovanov a rozpracovávali koncept slovanskej vzájomnosti so silným rusofilstvom. Takýmto všeslovanským nadšením vynikal najmä Ján Kollár, evanjelický farár v Pešti, ktorý zdôrazňoval, že Slovania tvoria jeden spoločný národ a preto musia spolupracovať a pomáhať si. Ďalšími známymi národovcami tohto obdobia bol napríklad Juraj Fándly a Juraj Papánek. Z ich pera vyšli prvé knižné práce o dejinách Slovákov, či prvý slovenský román. Voči verejnosti bolo inšpirujúcim najmä dielo katolíckeho farára Jána Hollého.

Slovenským obrodencom sa darilo posilňovať aj slovenskú identitu. Postupne vytvárali akúsi historickú pamäť, ktorá sa opierala o niekoľko metód:

  • Veľká Morava a cyrilo-metodejská tradícia.
  • hrad Devín
  • osobnosť Juraja Jánošíka
  • Vysoké Tatry
  • končiar Kriváň
  • starobylá Nitra
  • ľudová kultúra (národnými symbolmi sa postupne stávali: bača, bryndza, fujara, hymnické piesne - niektoré z týchto symbolov už Slovensko obdržalo pečať slovenského výrobku v rámci Európskej únie)

Kollárová generácia si však málo všímala každodenný život obyčajných ľudí a praktické problémy politiky. Bieda roľníkov bila do očí, viditeľná bola aj celková zaostalosť uhorskej spoločnosti. Politickým a sociálnym myslením v Uhorsku v roku 1831 silne otriaslo živelné roľnícke povstanie, ktoré vypuklo na východnom Slovensku. Približne 40 000 poddaných zo 150 dedín Spiša, Šariša a Zemplína sa vzbúrilo proti útlaku a za slobodu. Povstanie bolo krvavo potlačené, 119 povstalcov bolo popravených a okolo 1000 uväznených. Ďalším popravám zabránil len panovníkov zákaz.

Povstanie a brutalita boli spúšťacím elementom nových osvieteneckých a reformných myšlienok, ku ktorým sa pridali aj mladí šľachtici. Do verejného života sa v prvej polovici 18.storočia začali zapájať aj študenti na vyšších školách. V tomto smere vynikali najmä študenti evanjelického lýcea v Prešporku.

ÚSTAV REČI A LITERATÚRY ČESKOSLOVENSKEJ

Významnú úlohu pri pozdvihovaní národného povedomia Slovákov v prvej polovici 19.storočia zohrávala Ústav (Katedra) reči a literatúry československej evanjelického lýcea v Prešporku. Šlo o samovzdelávací spolok, na ktorý sa pretransformovala slovenská Spoločnosť, ktorá musela z rozhodnutia kráľovskej uhorskej námestnej rady ukončiť činnosť. Jej prvým správcom sa stal profesor Juraj Pálkovič. Koncom školského roka 1835/36 sa miestosprávcom spoločnosti Ľudovít Štúr. Práve Štúr sa postaral o zriadenie katedry, po ukončení činnosti spoločnosti.

Na čele ústavu stál námestník profesora Pálkoviča. V posledných rokoch jeho existencie túto funkciu zastával Ľudovít Štúr. Hodnostne druhým v poradí bol zapisovateľ, ktorého volili členovia ústavu. Nasledoval starší a mladší knihovník, ktorých tiež volili členovia spomedzi jednotlivých členov, a vyučovateľ mladších výborom ustanovený. Členovia výboru boli Ústavom v zasadnutiach slobodne volení.

V prvom období existencie ústavu pozostávala jeho činnosť z dvoch praktických hodín a jednej hodiny dejepisu slovenskej literatúry. Neskôr sa dvakrát týždenne konali teoretické hodiny v triede logiky. Ľudovít Štúr tam prednášal svoju mluvnicu česko-slovenskú a porovnávaciu mluvnicu jazykov slovanských. Okrem toho prednášal aj dejepis.

Poslucháči slovenského ústavu okrem štúdia v slovenskom jazyku poriadali počas prázdnin aj divadelné predstavenia. Prešporský ústav ako reprezentant slovenského národa udržiaval kontaky s vedúcimi osobnosťami ďalších slovanských národov - Čechov, Moravanov, Srbov a Chorvátov.

Osudným pre ústav sa stal rok 1843. Pravdepodobne na popud grófa Zayho, alebo mestského richtára a inšpektora Prešporka Jozefa Bajcsyho začal Lajoš Kossuth cez stránky svojich novín Pesti Hírlap verejne útočiť na prešporské lýceum a samotný slovenský ústav. Bol vytvorený konventný výbor, na ktorého čele stál barón Gabriel Prónay, ktorý spustil vyšetrovanie ústavu. To sa uskutočnilo v dňoch 27. až 29. júna 1843 a predvolaní bol profesor Juraj Pálkovič, námestník Ústavu Ľudovít Štúr, zapisovateľ Ján Francisci a člen ústavu Ján Kalinčiak.

Pre školský rok 1843/44 bol slovenský ústav opätovne otvorený. Nie nadlho. Na naliehanie inšpektora Bajcsyho zakázal konvent Ľudovítovi Štúrovi prednáškovú činnosť s účinnosťou od 1.januára 1844. Na protest voči tomuto postupu slovenskí študenti opustili prešporské lýceum a presunuli sa na družobné lýceum do Levoče. To bol praktický koniec slovenského ústavu. Iróniou bolo, že ústav skončil v tom istom roku ako bol kodifikovaný spisovný jazyk.

NÁRODNÉ OBRODENIE A ČINNOSŤ V SPOLKOCH

Trpezlivá osvetová práca štúrovcov vzbudzovala obdiv a hlavne menila obraz Slovenska k lepšiemu. V mestečkách a dedinách sa zakladali spolky rôzneho druhu, verejné knižnice a gazdovské spolky. Negramotní sa učili čítať. Z literatúry sa najväčšej obľube verejnosti tešila náboženská spisba a kalendáre (Gašpar Fejérpataky-Belopotocký). Knihy sa ku čitateľom dostávali najmä podomovým predajom. V tomto smere vynikal ako nadšenec Matej Hrebenda, rodák z Gemera. Sám putoval z dediny do dediny s knihami na chrbte a okrem podomového predaja šíril aj informácie o knižných novinkách.

Vzdelanci vyhlásili vojnu alkoholizmu. Alkoholizmus sa medzi poddanými rozšíril najmä kvôli povinnosti poddaných kupovať u zemepána pálenku. Jedným z prvých spolkov, ktoré si slovenskí vlastenci založili bol Spolok miernosti.

Oveľa významnejším bola Jednota mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorskej. Šlo o spojenie niekoľkých slovenských ústavov pôsobiacich na slovenských evanjelických školách. Jej základným stavebným kameňom sa stala levočská Jednota, ktorú založil Ján Francisci.

V dňoch 26. až 28. augusta 1844 sa Liptovskom Svätom Mikuláši stretlo niekoľko slovenských aktivistov. Schôdzi predsedal Michal Miloslav Hodža. Hlavným bodom stretnutia bol návrh Ľudovíta Štúra na založenie spolku, ktorého hlavnou náplňou malo byť snaha o povznesenie duchovného života a vzdelávania Slovákov. Spolok dostal názov Tatrín.

Okrem vzdelávacích spolkov vznikali aj spolky, ktorých cieľom bolo povzbudzovanie do moderného podnikania. Šlo o rôzne finančné spolky, gazdovské spolky, spolky obecných obilníc a pod. Ich priekopníkom bol najmä Samuel Jurkovič.

S moderným podnikaním a prenikaním vedecko-technického pokroku do Uhorska súvisela aj pálčivá otázka ďalšej existencie zemianstva, zemianskych výsad a poddanstva. Inštitút poddanstva sa považoval za niečo, čo je súčasťou osudu pospolitého ľudu. Jediným, kto sa poddaných zastal, bol na zasadnutí Uhorského snemu 21.decembra 1847 Ľudovít Štúr, poslanec za mesto Zvolen. To už prišiel rok 1848.




REVOLUČNÉ ROKY 1848 A 1849

Parížska revolúcia z februára 1848 našla odozvu v ďalších krajinách. Celou Európou sa niesli slová rovnosť - bratstvo - sloboda. Uhorsko nebolo výnimkou.

Už 3.marca 1848 vystúpil maďarský poslanec Uhorského snemu a vydavateľ Pesti Hírlap Lájoš Kossuth s prejavom, v ktorom vyzval Viedeň na revolúciu. Pod tlakom ďalších udalostí vystúpil na uhorskom sneme Kossuth s dokumentom nazvaným Marcové zákony. Bol to súpis maďarských požiadaviek obsahujúci nezávislosť Uhorska od Rakúska, pričom obidve krajiny mal zastrešovať iba jeden panovník, nezávislosť maďarských ministerstiev, zrušenie cenzúry, občiansku rovnoprávnosť poddaných, i nadvládu Maďarov a maďarčiny v Uhorsku.

Revolučné udalosti našli ohlas aj medzi slovenskými intelektuálmi. Janko Kráľ, Andrej Sládkovič a Karol Kuznány ich dokonca privítali romantickými básňami. Jedným z prvých prejavov revolučného pohybu medzi Slovákmi bolo slávnostné zhromaždenie na Brezovej a vyslanie delegácie z Brezovej na Myjavu so slovenskou zástavou ako darom. Delegáciu viedol Jozef Miloslav Hurban. Obidve slovenské mestá tak aspoň na chvíľu zažehnali vzájomné konkurenčné spory.

V tomto období vznikla vo Viedni aj proklamácia Braťja Slováci, ktorá povzbudzovala Slovákov ku väčšej aktivite pri dožadovaní sa vlastnej národnej a občianskej slobody.

Ako reakcia na vyhlasovanie Marcových zákonov po jednotlivých mestách sa z iniciatívy Štefana Daxnera a Jána Francisciho stretli 10. mája 1848 v Liptovskom Svätom Mikuláši najdôležitejší predstavitelia slovenského hnutia na čele z Ľudovítom Štúrom a Jozefom Miloslavom Hurbanom. Výsledkom porady bolo prijatie prvého národného programu Slovákov s názvom Žiadosti slovenského národa. Žiadosti obsahovali 14 bodov, medzi ktorými boli napríklad aj:

  • zriadenie slovenskej samosprávy (autonómia) vo federatívnom Uhorsku
  • slovenský snem a školstvo všetkých stupňov vrátane univerzity a polytechniky
  • úradný jazyk na samospráve mala byť slovenčina
  • oslobodenie všetkých roľníkov spod poddanstva
  • uzákonenie volebného práva pre všetkých dospelých mužov

Hneď po zhromaždení sa vládna moc v Uhorsku pokúsila zatknúť účastníkov stretnutia. Niektorí tak museli emigrovať, pričom mimo územia Slovenska sa snažili koordinovať postup všetkých slovanských národov. Štúr a Hurban hľadali podporu v Chorvátsku a Srbsku. S ich vedúcimi lídrami Jelačićom a Obrenovičom si dohodli spoločný postup pri ozbrojenom povstaní proti uhorskej vláde. Nastal čas organizovať ozbrojené jednotky.

OZBROJENÉ POVSTANIE

Nezávisle od seba začali Francisci s Daxnerom a Štúr, Hurban, Hodža organizovať gardistov. Zatiaľ čo prví dvaja v Hnúšti a okolí, druhí traja v Prahe, kde sa podarilo zorganizovať a vyzbrojiť približne päťsto dobrovoľníkov a 17. a 18. septembra 1848 vyraziť na Slovensko. Štúr, Hurban a Hodža založili prvú Slovenskú národnú radu (SNR), ako prvý orgán Slovákov. SNR vyhlásila vojnu peštianskej vláde a nezávislosť slovenského národa, pričom vyjadrila podporu cisárovi a Viedni. Keďže dobrovoľnícky zbor začal operovať v rodnom kraji Hurbana, prvým predsedom sa stal práve on. Hranicu Uhorska a Čiech prekročili pri Vrbovciach. Táto prvá výprava však nedopadla dobre a po počiatočných zrážkach bola 28.septembra vytlačená za hranice. Jej vojenskými veliteľmi boli Bedŕich Bloudek, Bernard Janeček a Fraňo Zach. Už počas tejto prvej výpravy došlo ku prvým rozporom a Hodža SNR opustil.

Druhá slovenská výprava už bola početnejšia a lepšie vybavená. Podarilo sa ju vystrojiť s pomocou Viedne, postup výpravy prebiehal v niekoľkých smeroch v koordinácii s cisárskym vojskom. Slovenským dobrovoľníkom však chýbali skúsení velitelia a výprava bola poznačená rozpormi medzi veliteľmi. Jeden dobrovoľnícky zbor sa spolu s cisárskym vojskom zúčastnil neúspešnej bitky pri Komárne.

Najúspešnejšia bola tretia - tzv. letná výprava. Vrchným veliteľom slovenského dobrovoľníckeho vojska sa stal Henrych Lewartowski. Výprava bola nasmerovaná do banských miest a slovenských stolíc, aby tam nastolila poriadky a pomohla zriadiť miestnu administratívu. To sa podarilo a tak 19.septembra 1849 Lewartowski hlásil splnenie úlohy. Slovenský dobrovoľnícky zbor bol oficiálne rozpustený 21. novembra 1849 pri slávnosti v Prešporku. 7. decembra 1849 sa uskutočnila audiencia u panovníka, ktorej sa za slovenskú stranu zúčastnili Francisci, Daxner a Bakulíny. Ozbrojené povstanie podrobnejšie rozoberá samostatný článok.

ZÁVEREČNÉ VYTRIEZVENIE

Slovenskí politici povzbudení udalosťami, požadovali úplné oddelenie Slovenska od Uhorska a vytvorenie jednej z korunných krajín Habsburgovcov s vlastným snemom, vládou a školstvom (slovenské veľkokniežatsvo), ktorá mala podliehať priamo ústredným úradom vo Viedni. Po veľkých očakávaniach prišlo veľké sklamanie. Nový panovník František Jozef veľmi skoro zabudol na sľuby Slovákom. Do nižších škôl a úradov sa síce zaviedla Slovenčina, vydávali sa slovenské noviny a maďarizácii bol načas koniec, Slovensko však ostalo nedeliteľnou súčasťou Uhorska. V monarchii bol obnovený absolutizmus. Prísne štátne úrady a tajná polícia sledovali pohyby prívržencov revolúcie a samotných revolucionárov. Pod policajným dozorom žil a v Modre aj dožil svoj život Ľudovít Štúr. Obrodenie Slovákov pokračovalo na poli kultúrnom a vzdelanostnom. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní však v oveľa náročnejších podmienkach násilnej maďarizácie.

súvisiace články:
Slovenské dobrovoľnícke výpravy (1848-1849)
Jozef Miloslav Hurban
Ľudovít Štúr

Martin Šaro,   24 May 2017