Oslobodzovanie územia Slovenska - WebSlovensko.sk
dnes je: štvrtok 24.máj 2018 - kalendarium
športové výsledky prehľady

Oslobodzovanie územia Slovenska

Až do leta 1944 ležalo územie Slovenska bokom od vojnových udalostí 2.svetovej vojny. Slováci sa o vojne dozvedali iba z novinových článkov, rozhlasových správ, alebo z rozprávania príslušníkov Slovenskej armády, ktorí sa vrátili zo Sovietskeho zväzu.

Oslobodzovanie územia Slovenska

VOJNA PRICHÁDZA NA SLOVENSKO

Kým väčšina slovenskej vládnucej garnitúry a veľká časť obyvateľstva tajne dúfali, že sa vojna Slovensku vyhne, svoje si myslela skupina armádnych dôstojníkov sústredená okolo náčelníka štábu Veliteľstva pozemnej armády pplk. Jána Goliana. Ten z poverenia exilového čs. prezidenta Edvarda Beneša, vytvoril.tzv. Vojenské ústredie, ktoré začal pripravovať plán ozbrojeného povstania na území Slovenska.

Golian a jeho ľudia neboli sami. Aj minister národnej obrany a hlavný veliteľ slovenskej armády generál Ferdinand Čatloš inicioval vybudovanie tzv. Východoslovenskej armády (VSA) pod velením jeho najbližšieho spolupracovníka Augustín Malár. Oficiálne mala táto armáda spoločne s nemeckými a maďarskými vojskami brániť severovýchodné hranice. Čatloš mienil v príhodnej chvíli vykonať štátny prevrat. Slovensko malo vyhlásiť vojnu nielen Nemecku, ale aj Maďarsku a VSA mala otvoriť karpatské priesmyky Červenej armáde, ktorá by tak mohla veľmi rýchlo postúpiť až ku Viedni. Slovensko tak malo byť ušetrené tých najťažších bojov.

Aj keď plány Golianovej skupiny a Čatloša boli takmer identické, líšili sa v politických cieľoch. Golian a spol. uznávali za najvyššieho veliteľa prezidenta Edvarda Beneša, zatiaľ čo Čatloš predpokladal zachovanie samostatného Slovenska. Spolupráca oboch týchto skupín bola preto nemožná.

16.júna 1944 pocítili Slováci čo je vojna. Americké letectvo vykonalo nálet na rafinériu Apollo ležiacu neďaleko Bratislavy. Časť bômb padla aj na mesto. Pri nálete zahynulo asi 300 ľudí. 7.júla 1944 bol bombardovaný zbrojársky závod v Dubnici nad Váhom a 20.augusta 1944 rafinéria v Dubovej.

Že sa vojna blíži bolo poznať aj z rozmáhajúceho sa partizánskeho hnutia organizovaného najmä sovietskymi diverznými skupinami. To nadobudlo až také rozmery, že 11.augusta 1944 vyhlásila slovenská vláda na celom území republiky stanné právo. 14.augusta bolo územie na východ od čiary Štrba - Dobšiná vyhlásené za súčasť operačného pásma Wehrmachtu. Na tomto území nadobudlo rozhodujúce slovo veliteľstve nemeckej skupiny armád Severná Ukrajina v Krakove.




POSTUP ČERVENEJ ARMÁDY

Červená armáda postupovala na západ dvoma hlavnými smermi. Hlavným bol západný smer: Minsk-Varšava-Berlín a ďalším bol smer juhozápadný: Bukurešť - Budapešť - Viedeň. V polovici augusta 1944 ukončila Červená armáda rozsiahle obkľučovacie operácie v Bielorusku známe pod označením „operácia Bagration“. Nasledovala tzv. Ľvovsko-sandomierzská ofenzíva, počas ktorej sa sovietske vojská dostali len niekoľko desiatok kilometrov od hraníc so Slovenskom. Operácia skončila v deň keď vypuklo na Slovensku vypuklo ozbrojené povstanie.

31.augusta 1944 Nemci odzbrojili VSA. V ten istý deň československá vláda v Londýne požiadala sovietsku stranu o pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Keďže najbližšie ku slovenským hraniciam a povstaleckému územiu boli vojská 1.ukrajinského frontu pod velením maršála Ivana Koneva a vojská 4.ukrajinského frontu generála Iľju Petrova. Najbližšia cesta na slovenské územie viedla cez Karpatsko-dukliansky priesmyk. Sovietskej velenie urýchlene vypracovalo plán útočnej operácie, ktorá viedla cez tento priesmyk a dnes je známa ako Karpatsko-duklianska operácia (KDO).

KARPATSKO-DUKLIANSKA OPERÁCIA

Operáciu mali realizovať jednotky I.ukrajinského frontu, konkrétne jedným tankovým a jedným jazdeckým zborom posilnená 38.armáda generála Kirila Moskalenka a 1.čs.armádny zbor, ktorému v tom čase velil generál Kratochvíl.

Hlavný útok mal byť podporený pomocným útokom v smere Sanok – Prešov vedeným 1.gardovou armádou pod velením Andreja Grečka patriacou pod 4.ukrajinský front. Protivníkom bola armádna skupina „Heinrici“, ktorej velil veľmi schopný genplk. Gotthard Heinrici. Táto skupina bola zložená z 1.tankovej armády a 1.kráľovskej maďarskej armády.

KDO sa začala 7.septembra 1944 a od začiatku bolo jasné, že zdolať obranu protivníka nebude až také jednoduché ako sa pôvodne predpokladalo. Postup útočných jednotiek sťažovala únava vojsk, ťažký terén ako aj fakt, že protivník do priestoru Dukly prisúval stále ďalšie posily. Nemecké jednotky dokázali útočníkov na chvíľu zastaviť a spôsobiť im ťažké straty. Vo velení 1.čs.armádneho zboru, ktorý postupoval v druhom slede 38.armády došlo k zmene na poste vrchného veliteľa. Generála Kratochvíla vystriedal generál Ludvík Svoboda. Odpor Wehrmachtu bol húževnantý a tak slovenské hranice prekročili ako prvé jednotky 1.gardovej armády až 20.septembra 1944 pri obci Kalinov neďaleko Medzilaboriec. Prví vojaci čs.armádneho zboru, ktorý postupoval v druhom slede, sa na slovenské územie dostali až 6.októbra 1944.

Na konci októbra 1944 sa postup jednotiek 38.armády a čs.zboru v dôsledku únavy a tvrdého odporu Nemcov v priestore dedinky Karpišová prakticky zastavil. Údolie pri Karpišovke dostalo čoskoro pomenovanie „Údolie smrti“. Sovietske a čs. jednotky prešli do dočasnej obrany s lokálnymi útokmi miestneho rozsahu. V čase, keď nemecké jednotky potlačili povstanie v strede Slovenska rozhodlo velenie 1.ukrajinského frontu o zastavení Karpatsko-duklianskej operácie.

ĎALŠÍ POSTUP SLOVENSKOM

38. armáda a 1.čs.armádny zbor boli od 1. ukrajinského frontu prevelené pod 4.ukrajinský front (4.UF) generála Petrova, ktorého operačnou oblasťou sa malo stať územie Slovenska. Okrem 4.UF sa na oslobodzovaní Slovenska podieľalo ľavé krídlo 2.ukrajinského frontu (Rodion Malinovskij), ktorý postupoval v juhu. Pod jeho velenie spadali aj jednotky rumunskej armády. Za protivníka mali severne od čiary Sobrance-Sečovce už spomenutú 1.tankovú armádu. Južnejšie od nich operovala armádna skupina „Wöhler“ (8. armáda a 1.maďarská armáda od decembra 1944 opäť pričlenená k 1.tankovej armáde) pod velením generála Otto Wohlera z nemeckej skupiny armád „Juh“.

Postup 4.UF na konci roka 1944 bol zložitý. Bojové operácie komplikoval členitý terén a nepriaznivé počasie. Postup sa zastavil v polovici decembra niekde na čiare Stropkov-Seňa-Dargov. Tvrdé boje prebiehali hlavne v priestore horského priesmyku Dargov, kde operoval nemecký horský zbor a 1.tanková armáda. Boje sa pretiahli až do polovice januára 1945. Až 18.januára 1945 začali Nemci v dôsledku zmenenej situácie na iných častiach frontu od Dargova ustupovať. Následne v noci z 19. na 20.januára vstúpili vojská 4.UF prakticky bez výstrelu do metropoly východného Slovenska Košíc, a ďalšieho významného mesta na východe Slovenska Prešova. Do konca januára 1945 Nemci vypratali aj Spiš a tak mohol 1.čs. armádny zbor doplnený o ďalšie jednotky, ktoré boli sformované už na území Slovenska z radov bývalej slovenskej povstaleckej armády a ďalších odvedencov, postúpiť až ku Liptovskému Svätému Mikulášu (Liptovský Mikuláš).

2.UF, ktorý spoločne s rumunskými jednotkami postupoval z juhu, v polovici decembra 1944 oslobodil južné časti Slovenska napríklad Šahy (14.decembra) a Levice (20.decembra) a priblížil sa k riekam Ondava a Topľa ako aj rieke Hron na strednom Slovensku. Po čase sa však opäť obnovil a front sa pokúšal preniknúť do priestoru Komárna a Nových Zámkov.

Následne však 2.UF musel čeliť silnému nemeckému protiútoku známeho aj ako operácia Südwind. Do útoku sa zapojila aj 6.tanková armáda SS pod velením Seppa Dietricha. Do 24.februára 1945 Nemci zlikvidovali sovietske predmostie na pravom brehu Hrona a odvrátili tak hroziaci útok na Komárno a Bratislavu.

ZÁVEREČNÉ BOJE NA SLOVENSKU

Zlepšené počasie v marci 1945 umožnil opätovne rozvinúť útočné operácie. Pri Liptovskom Mikuláši prebiehali tvrdé boje, do ktorých sa zapojili okrem jednotiek 4.UF (od koncu marca mu velil generál Jerjomenko) aj vojaci čs. armádneho zboru. 4.apríla 1945 bol Liptovský Mikuláš po krvavých bojoch definitívne oslobodený. 5.apríla 1945 bol oslobodený Ružomberok.

V priebehu marca 1945 oslobodili vojská 2.UF prakticky celé Stredné Považie. 25.marca 1945 bola spustená Bratislavsko-brnenská operácia, do ktorej sa zapojila aj dunajská flotila. 29.marca 1945 padli Nové Zámky a o dva dni aj Nitra.

Na Slovensku operovala okrem nemeckých 1.tankovej armády a 8.armády aj tri maďarské divízie a jedna horská divízia. Poslednou čiarou nemeckej obrany na Slovenskom území sa mala stať rieka Váh. No pod údermi sovietskeho 2.UF a rumunských vojsk sa nemecká obrana rýchlo zrútila. A tak bol 1.apríla oslobodený Hlohovec. 2.apríla sa začali boli oslobodené Vajnory a 4.apríla vo večerných hodinách oslobodili jednotky 2.UF a rumunskej armády celú Bratislavu, Trenčín. O niečo pomalšie postupoval 4.UF, ktorý musel zdolávať masívy Malej Fatry. Ten napokon posledný aprílový deň oslobodil Žilinu. 2.svetová vojna sa na Slovensku skončila presne tam, kde v koncom augusta 1944, keď nemecký Wehrmacht začal obsadzovať Slovensko aj začala. 3.mája 1945 sa boje na Slovensku skončili a presunuli sa na územie Čiech a Moravy.

Počas oslobodzovania územia Slovenska zahynulo 63 517 príslušníkov Červenej armády, 10 435 vojakov Rumunskej kráľovskej armády a 2790 príslušníkov Československého armádneho zboru.

OSLOBODENIE ČI OKUPÁCIA?

Po rokoch od skončenia 2.svetovej vojny z času na čas zarezonuje otázka, či počas bojov na území Slovenska v koncom roka 1944 a prvých mesiacoch roka 1945 šlo o oslobodenie alebo okupáciu. Tieto pochybnosti nachádzajú živnú pôdu v správaní sa niektorých príslušníkov Červenej armády, ktorí sa aj napriek školeniam, že prichádzajú ako osloboditelia na územie spojenca a hroziacim trestom dopúšťali neprístojného správania, rabovania a znásilnení, ďalej deportáciách asi 8 000 občanov ČSR zväčša pôvodom zo Sovietskeho zväzu, alebo nemeckým do pracovných táborov v ZSSR, či nástupom komunizmu, ktorý vraj na Slovensku, resp. v Československu mali zaviesť práve vojaci Červenej armády.

No pravda je taká, že vzťahy miestneho obyvateľstva a vojakmi Červenej armády v každom regióne záviseli od konkrétnej jednotky ČA, jej veliteľa. Znamená to , že zatiaľ čo niekde sa vojaci ČA dopúšťali rabovania, na iných miestach sa zase osloboditelia podieľali na zásobovaní obyvateľstva. Kde to bolo možné, poskytli vojaci Červenej armády, či už spontánne, alebo po žiadostiach československých orgánov materiálnu pomoc. Počas prvých dvoch mesiacov venovala Červená armáda zo svojich zásob civilnému obyvateľstvu 4 000t obilia, tzv. Košickej vláde, ktorá bola kreovaná krátko po oslobodení Košíc poskytli sovieti k dispozícii asi stovku nákladných automobilov, 25t paliva a 50t papiera. Obyvatelia českej Prahy postupne obdržali 9 000t chleba, čo umožnilo začiatkom júna v hlavnom meste zvýšiť zásobovacie dávky. Celkovo podľa oficiálnych údajov predala Červená armáda československým úradom približne 18 000t obilia a mlynských výrobkov 975t soli a 950t cukru.

Ďalšiu pomoc osloboditeľov pri návrate života do normálnych koľají sa neobmedzovala len na dodávky proviantu civilnému obyvateľstvu. Ženisti Červenej armády pomohli obnovovať mosty (most zo Starého mesta Bratislavy na pravý breh Dunaja, ktorý postavila Červená armáda, donedávna stál aj v Bratislave), odmínovali územia, lekári Červenej armády po oslobodení dokonca v českej tzv.terezínskej pevnosti, ktorá počas okupácie slúžila ako koncentračný tábor, pomáhali bojovať s epidémiu škvrnitého týfusu, ktorá tam medzi väzňami vypukla a niektorí tomu boju podľahli.

Krátko po oslobodení začal vznikať Zbor národnej bezpečnosti. Jeho príslušníci dostali právomoci zastavovať a kontrolovať aj príslušníkov ČA, dokonca aj automobilové kolóny. Nápomocné v potláčaní kriminality im mali byť aj velitelia ČA. No nie všetkých činov, ktoré pripisovali vojakom ČA, sa ich skutočne aj tí dopúšťali. V októbri 1945 evidovalo Ministerstvo spravodlivosti asi 2100 spisov z celého územia republiky, v ktorých nebolo jasné či sa činu dopustil vojak ČA, alebo niekto, kto sa za neho vydával.

Takmer ihneď po skončení bojov boli z Československa na Ďaleký východ, kvôli chystanej ofenzíve proti Japonsku odvelené 53.armáda a 6.gardová tanková armáda. Do jesene 1945 opustili územie ČSR všetky vojenské jednotky osloboditeľov. Takže výroky ako vojaci ČA nastolili v Československa komunizmus, sú založené buď na zbožnom prianí jeho autora, jeho nevedomosti, alebo jeho ideologického zafarbenia.

Martin Šaro,   08 May 2018