Slováci v rámci východného čs. odboja - WebSlovensko.sk
dnes je: nedeľa 22.október 2017 - kalendarium

Slováci v rámci východného čs. odboja

Vojenské jednotky slovenského štátu sa nacistickej invázie voči Sovietskemu zväzu zúčastňovali fakticky od jej začiatku. V prvej fáze, keď Wehrmacht postupoval, bola morálka slovenských vojakov na pomerne vysokej úrovni, čo vyústilo do celkovo úspešného pôsobenia.


Slováci v rámci východného čs. odboja

SITUÁCIA NA FRONTE

V roku 1942 bola slovenská Rýchla divízia zapojená do plánu Modrý - útoku na Kaukaz. Nehostinné a neprehľadné prostredie, partizánska vojna a vysoké straty sa negatívne podpísali pod katastrofálny psychický stav mužstva. Vojaci sa museli vyrovnať s náročnými podmienkami a nedostatočným zásobovaním a stravovaním. Je preto logické, že v slovenských jednotkách klesalo bojové nadšenie a rástol odpor ku ďalšiemu vojenskému nasadeniu. Počet sebapoškodzovania vzrástol do takej miery, že podľa hlásení bol minimálne jeden vojak zranený za „podozrivých okolností“. Na veliteľstvo Rýchlej divízie chodili anonymné listy, v ktorých sa pisatelia veliteľom nepriamo vyhrážali smrťou.

Situácia nebola omnoho lepšia ani u Zaisťovacej divízie. Tá pôsobila na Ukrajine a v Bielorusku. Jej príslušníci sa síce nezúčastňovali čistiek voči civilnému obyvateľstvu, no tieto udalosti neblaho vplývali na psychický stav vojakov. Morálka dôstojníkov a mužstva bola s postupom času ovplyvnená častými priateľskými kontaktami vojakov s miestnym obyvateľstvom. A to zahŕňalo aj kontakty s partizánmi.

DEZERCIE

Aj napriek častým priateľským kontaktom s miestnym obyvateľstvom došlo u Zaisťovacej divízie k prvým dezerciám až v októbri 1942. O prechode do sovietskeho zajatia sa uvažovalo aj v Rýchlej divízii. Myšlienky na dezerciu sa šírili medzi jednotlivými vojakmi a posúvali sa ďalej medzi nižších a vyšších dôstojníkov a do štábu. Situácia dospela až do stavu, že veliteľ Rýchlej divízie Štefan Jurech, ktorý bol od 1.januára 1943 povýšený do hodnosti generála II.triedy vydal pokyny na kontaktovanie sovietskej strany s návrhom na prechod divízie do zajatia za určitých podmienok. Celú akciu nakoniec zhatil nemecký rozkaz na ústup, veliteľova váhavosť, ako aj obavy z pomerov v zajatí, či obavy z odplaty voči príbuzným doma. Slovenskí vojaci dávali skôr prednosť návratu na Slovensko.

V dôsledku sovietskej protiofenzívy v priestore Stalingradu, ktorá hrozila odrezaním jednotiek Osi na Kaukaze, ktorých súčasťou bola aj Rýchla divízia, však na prelome januára a februára 1943 došlo ku prvým väčším prechodom na sovietsku stranu. Vzniknutý chaos sa stal pre mnohých vojakov príležitosťou na útek. Mnohí (napr. Ernest Bielik) úmyselne zaostávali a schovávali sa u miestneho obyvateľstva, kde vyčkávali na príchod jednotiek Červenej armády. 29.januára 1943 padla do zajatia rota nadporučíka Marcelyho. V tomto období sa počet nezvestných v jednotkách Rýchlej divízie vyšplhal na číslo 144. Vojaci slovenskej národnosti utekali aj od jednotiek Maďarskej kráľovskej armády. Boju sa vyhýbali aj letci slovenskej letky. 9.septembra 1943 došlo ku prvému zbehnutiu na sovietsku stranu. Z bojového letu sa nevrátili rotník Matušek a čatár Gerič.

V Zaisťovacej divízii bola situácia obdobná. Od jednotiek boli postupne odstraňovaní voči Nemcom lojálni dôstojníci. Prípady dezercie sa posudzovali pomerne benevolentne. Najväčší rozruch vzbudila dezercia náčelníka štábu 101.pešieho pluku kpt. Jána Nálepku, ktorý spoločne s nadporučíkom Lysákom a poručíkom Petrom zbehli v noci zo 14. na 15.mája 1943 ku partizánskemu zväzku Saburova. Nálepka sa ujal velenia 1.čs.partizánskeho oddielu, ktorý sa ako súčasť Saburovovho zväzku zúčastňoval bojovej a diverznej činnosti. Oddiel mal 56 členov, z ktorých bolo až 48 Slovákov. Nálepka padol pri meste Ovruč, kde mal jeho oddiel podporiť červenoarmejcov počas nemeckého protiútoku. Ako jediný Slovák bol vyznamenaný zlatou hviezdou Hrdinu Sovietskeho zväzu.


Nálepka a generál Saburov

Dezertovali aj ďalší vojaci. Vojak Korbela dezertoval dokonca na tanku. Dezertovalo sa aj v Bielorusku, kde v partizánskom oddiely Groznyj vznikla slovenská čata rotníka Šteflíka. Ďalšie slovenské skupiny pôsobili v iných partizánskych oddieloch. Počet vojakov, ktorí v tomto priestore dezertovali, dosiahol číslo 800.

Hromadné dezercie pokračovali aj v roku 1944. Jeho začiatkom sa do odeských katakomb ukrylo približne 200 slovenských vojakov. Vytvorili samostatný partizánsky oddiel. V období marec a apríl 1944 na Kryme dezertovalo ďalších asi 200 vojakov, ktorí sa pridali ku partizánom a boli začlenení do oddielu Smrť fašizmu.

Prechod slovenských vojakov na stranu protivníka ich problémy úplne nevyriešil. Sovieti nazerali na Slovákov s nedôverou. Slováci boli pre nich okupanti, tak im to dávali aj pocítiť. Slovenskí dezertéri dostali na výber: buď sa pridajú k formovaným československým jednotkám pod velením Ludvíka Svobodu, ktoré sa formovali v Sovietskom zväze a mali už za sebou prvé boje na strane Červenej armády, alebo skončia v pracovných táboroch. Tá druhá možnosť nebola príliš lákavá, nakoľko úmrtnosť v takýchto pracovných zariadeniach bola veľmi vysoká.

Situáciu slovenských vojakov na východom fronte uľahčovala pozornosť predstavitelia londýnskeho a moskovského zahraničného odboja. Slovenský vojak, to bol veľmi dôležitý a de facto jediný zdroj záloh pre početný rast čs.vojska na východnom fronte až do príchodu frontu na Podkarpatskú Rus, kde sa mohla vykonať mobilizácia. Vedenie čs. ministerstva národnej obrany, ako aj moskovského vedenia KSČ sa usilovalo aby bol slovenský vojak vnímaný ako potenciálny spojenec, ktorý sa mohol zmeniť na skutočného spojenca. Veľkým problémom pri zaradzovaní slovenských zajatcov do čs.vojska na východe sa stala averzia prezidenta Beneša voči všetkému slovenskému. Náčelník čs. vojenskej misie v ZSSR a prezidentova predĺžená ruka plukovník gšt. Helidor Píka tlmočil veliteľovi 1. čs.samostatnej brigády Ludvíkovi Svobodovi fakt, že ako spojenci, tak aj londýnska československá vláda slovenský štát neuznávajú. Z toho vyplýval fakt, že kto si udáva štátnu príslušnosť slovenskú, neuznáva čs.štátnosť a nemôže byť preto zaradený do čs.vojska. Potrebné bolo preskúmať dôvody, či to robí z neuvedomelosti alebo z presvedčenia. Ministerstvo národnej obrany vydalo nariadenie, ktoré riešilo zaradenie slovenských vojakov do čs.vojska, stanovenie hodností a povyšovania. Podľa nariadenia mali byť do čs.vojska zaradení všetci slovenskí vojaci bez rozdielu hodnosti. Ministerstvo si však vyhradilo právomoci rozhodnúť, do akej hodnosti a v akom poradí budú vojaci povyšovaní, prípadne menovaní.




SLOVÁCI V ČS.VOJSKU NA VÝCHODE

Vojaci slovenských jednotiek sa stali veľmi dôležitým zdrojom záloh pri formovaní čs.vojska v Sovietskom zväze, ale nie jediným. Mnoho Slovákov v ZSSR pracovalo, ďalší do Sovietskeho zväzu emigrovali po likvidácii Československa a vzniku slovenského štátu. Mnohí sa po nemeckej agresii ešte pred vznikom čs.jednotiek prihlásili do Červenej armády. Ďalší vojaci slovenskej národnosti sa do Sovietskeho zväzu dostali s Maďarskou kráľovskou armádou, do ktorej museli narukovať, nakoľko mali bydlisko na južnom slovenskom území, ktoré zabralo Maďarsko po Viedenskej arbitráži.

Prvá čs.vojenská jednotka, ktorá vznikla na území Sovietskeho zväzu mala podobu práporu. Bola zložená z Čechov a Slovákov, ktorí pre vypuknutím vojny pracovali v Sovietskom zväze alebo do Sovietskeho zväzu utiekli po rozbití Československa. Pri výstavbe 1.čs. samostatného práporu v ZSSR sa z celkového počtu 974 príslušníkov ku slovenskej národnosti prihlásilo 123, čo predstavovalo 12,8% (stav z januára 1943). Prápor sa v marci 1943 pri Sokolove po prvý krát predstavil v boji. Po rozšírení tejto jednotky na 1. čs.brigádu sa z celkového počtu 3517 príslušníkov k septembru 1943 hlásilo k slovenskej národnosti 343 vojakov. Brigáda sa zúčastnila intenzívnych bojov na pravobrežnej Ukrajine v priestore Rudy, Bilej Cerkvi a Žaškova. Je príslušníci pri oslobodzovaní Kyjeva prenikli do mesta ako prví.

Po vytvorení ďalších organických súčastí 1.čs.armádneho zboru, ktorými boli napr. tanková brigáda alebo 2.paradesantná brigáda sa zastúpenie Slovákov zvýšilo na 20,2%. Niektorí Slováci to v rámci jednotlivých častí zboru dotiahlo na významné posty a neskôr Po vojne urobili aj významné kariéry. Martin Dzúr sa dokonca stal ministrom národnej obrany ČSSR.

Československý armádny zbor zviedol s nacistickým Wehrmachtom niekoľko bitiek. Bol zapojený do Karpatsko-duklianskej operácie, neskôr bojoval na Liptove, kde padlo mnoho vojakov slovenskej národnosti.

2. ČESKOSLOVENSKÁ PARADESANTNÁ BRIGÁDA

30.októbra 1943 sa pri Melitopole na Ukrajine padlo do zajatia 2 750 (podľa iných zdrojov menej) vojakov a dôstojníkov 1.pešej divízie (reorganizovaná Rýchla divízia). Medzi zajatými nechýbali aj velitelia čiat, pobočník veliteľa delostreleckého oddielu. O niečo neskôr dezertoval aj veliteľ delostreleckého oddielu.

Slovenskí vojaci boli internovaní v Usmani vo Voronežskej oblasti. Postupne sa ich tam sústredilo až 2000. 9.novembra 1943 bol v Usmani vydaní rozkaz o zriadení pešieho pluku slovenských dobrovoľníkov v ZSSR s vlastným velením. Jeho početný stav dosiahol hodnotu 1977 vojakov, z ktorých malo 39 dôstojnícku hodnosť. Rokovania prezidenta Beneša a zástupcov čs. vojenskej správy v Moskve priniesli rozhodnutie o rozšírení československého vojska v ZSSR. Slovenský pluk sa stal základom 2.čs.paradesantnej brigády, ktorá sa od 20. januára 1944 začala formovať v Jefremove. Šlo o jedinú vojenskú jednotku, v ktorej prevažoval slovenský prvok.

Počas slávnostného zhromaždenia pred odchodom do výcvikového priestoru prijali príslušníci pluku Výzvu ku slovenskému ľudu a slovenskej armáde. V jeho úvode sa spomína, že k prechodu príslušníkov bývalej 1.pešej brigády na sovietsku stranu došlo symbolicky v deň 25.výročia prijatia tzv. Martinskej deklarácie. Autori výzvy v tom videli symbolický význam a vyjadrenie svojho vzťahu ku Československej štátnosti. Dokument obsahoval odsúdenie „bratrovražedného boja“, do ktorého boli Slováci „fašistami donútení“, ako aj výzvu ku povstaniu proti Tukovej vláde na Slovensku.

Títo bývalí vojaci 1.pešej divízie boli na brigádu doplnení z česko-slovenského náhradného pluku volynskými Čechmi, slovenskými partizánmi, či zakarpatskými Ukrajincami. V Jefremove absolvovali náročný štvormesačný výcvik. Za veliteľa brigády bol menovaný podplukovník Vladimír Přikryl, náčelníkom štábu sa stal Vilém Sacher. V rámci výcviku vojaci absolvovali cez 13 000 zoskokov, pri ktorých sa vyskytol len jeden smrteľný úraz.

30.apríla 1944 sa jednotka presunula do ukrajinského Proskurova, kde pokračoval náročný výcvik. Tu jej príslušníkov zastihla správa o vypuknutí Slovenského národného povstania. Cesta brigády pokračovala do Przemyślu, kde odložila padáky a na front pokračovala ako pešia jednotka. Brigáda sa desať dní zúčastnila Karpatsko-duklianskej operácie. Utrpela síce straty, avšak dosiahla aj úspechy. Sovietske velenie ju nakoniec stiahlo z frontu a vyslalo na slovenské územie, ktoré bolo v rukách povstalcov. Spolu s brigádou prišiel na Slovensko aj generál Rudolf Viest, ktorý prevzal od Goliana velenie 1.čs. armády na Slovensku. Paradesantná brigáda sa stala elitnou bojovou jednotkou povstalcov a zasahovala najmä na najviac ohrozených úsekoch frontu. V záverečnej fáze povstania brigáda chránila prístupy ku Banskej Bystrici. Počas prechodu do hôr brigáda ustúpila smerom na Prašivú v Nízkych Tatrách. Keďže brigáda počas povstania nikdy nebola nasadená ako celok, mnoho jej príslušníkov bolo rozptýlených medzi iné povstalecké, či partizánske jednotky, alebo odišla domov. Po 20.novembri 1944 brigáda niesla názov 2. paradesantná partizánska brigáda, pričom zviedla s Wehrmachtom niekoľko vojenských zrážok. Po prechode frontu sa apríli 1945 jej jednotky sústredili v oblasti Kežmarku. Pri ceste na front ju zastihol koniec vojny.

4. ČESKOSLOVENSKÁ SAMOSTATNÁ BRIGÁDA

Bola to ďalšia vojenská jednotka v rámci 1.čs.armádneho zboru, v ktorej prevládali Slováci dokonca aj na veliteľských postoch. Preto niesla aj názov - slovenská.

V prvých mesiacoch roka 1945 sa na oslobodenom slovenskom území rozbehla mobilizácia nováčikov. Novici mali v prvom rade doplniť stavy po Karpatsko-dukianskej operácii veľmi preriedených jednotiek zboru. Ďalší mali dotvoriť chýbajúce jednotky zboru a jednotlivých brigád.

Na konci januára 1945 boli položené základy novej brigády, ktorá sa začala formovať najskôr v Humennom odkiaľ sa pre túto brigádu vyčlenení vojaci a dôstojníci 29.januára presunuli do Vranova nad Topľou. Títo vojaci mali byť pôvodne ako doplnky pre 2.čs.brigádu. Z Vranova sa 7.februára presunuli do Levoče, kde sa mal začať výcvik mobilizovaných nováčikov. 9.februára obržala táto nová formujúca sa vojenská jednotka názov - 2.čs.samostatná brigáda, o deň neskôr však už niesla názov - 4.čs.samostatná brigáda.

Až na niektorých skúsených českých dôstojníkov prevelených od 1. a 3.brigády znalých sovietskych vojenských predpisov, šlo o plne slovenskú brigáda. 10.februáru bol jej početný stav nasledovný: 34 dôstojníkov, 45 rotmajstrov, 129 poddôstojníkov, 1466 vojakov (podľa http://www.oslobodenie.wbl.sk/Vznik-novych-jednotiek.html). Prvým veliteľom brigády sa stal pplk.Čenek Slezák, v polovici februára 1945 sa velenia ujal plk. pechoty Pavol Kuna, ktorého pôvodným domovským útvarom, v ktorom slúžil, boli priamo v Levice. Služobným jazykom v brigáde sa stala slovenčina.

Smernice, podľa ktorých mala byť brigáda formovaná, však stanovali odvážny časový horizont jej dokončenia a uvedenia do bojovej pohotovosti. Brigáda mala byť hotová a mužstvo vycvičené už koncom februára. Bol to šibeničný termín, nakoľko štandardy čs.brannej moci počas vojnového stavu predpokladali minimálny základný výcvik v dĺžke šesť týždňov, po ktorom mal nasledovať 3-6 týždňový špecializovaný výcvik. Brigáda však mala byť pripravená do troch týždňov. Táto časová lehota, ktorá sa týkala ako pechoty, tak aj brigádneho delostrelectva a tylových jednotiek, však bola príliš krátka na to aby zabezpečila riadny výcvik na úrovni čiat, rôt, práporov, o úrovni brigády ani nehovoriac. Situácia sa však skomplikovala ešte viac, lebo do polovice februára sa podľa hlásenia (15.februára) plk.Kunu s výcvikom vôbec nezačalo, nakoľko nebola k dispozícii výzbroj. Prvú výzbroj si brigáda prevzala 16.februára (pušky a 82mm mínomety). Aj keď sa situácia postupne zlepšovala, na konci februára a začiatkom marca sa o plnohodnotnej brigáde nedalo hovoriť vôbec. O pokrok pri jej formovaní sa zaujímal aj vtedajší veliteľ zboru generál Svoboda.

23.februára vykonali vojaci brigády na námestí v Levoči slávnostnú prehliadku. Na konci februára bol početný stav brigády nasledovný: 123 dôstojníkov, 54 rotmajstrov, 499 poddôstojníkov, 2152 vojakov (z toho 15 žien) a 28 dôstojníkov Červenej armády.

Zloženie brigády

  • 7.úderný prápor
  • 8.peší prápor
  • 9.peší prápor
  • 3.samopalný prápor
  • 6.delosrelecký pluk
  • 7.delosrelecký pluk
  • 4.protilietadlový oddiel
  • 6.ženijný prápor
  • 5.spojovací prápor
  • 4.automobilová rota
  • prieskumná rota
  • chemická rota
  • zdravotná rota
  • štábna rota

Aj keď brigáda začiatkom marca ešte nebola kompletná ani vycvičená, veliteľ zboru vydal rozhodnutie o nasadení jednotiek brigády nasadené do bojov po častiach. V tom čase operoval čs.armádny zbor pri Liptovskom Mikuláši. Už 5.marca bolo rozhodnuté, aby sa do tohto priestoru presunul 7.prápor brigády, ktorý už na druhý deň zaujal vo vymedzenom priestore pred mestom obranné postavenia. V noci z 11. na 12.marca sa do miesta bojov presunul 8.peší prápor, 14.marca sa do Liptovského sv.Jána presunul veliteľ brigády plk.Kuna aj so štábom. Do 18.marca sa na front presunuli všetky jednotky brigády vrátane brigádneho delostrelectva v počte približne 4 700 mužov. 4. apríla sa brigáda zúčastnila útoku na mesto, ktoré sa podarilo oslobodiť. Tu treba poznamenať, že aj keď sa brigáda musela formovať v podmienkach, ktoré v negatívnom význame slova prekonali všetky vojenské štandardy a za štyri týždne od vzniku už bol jeden z jej práporov bojovo nasadeny, v bojoch obstála so cťou.

9.apríla 1945 brigáda zmenila veliteľa. Jej novým veliteľom sa stal plk.Mikuláš Markus. Brigáda sa zúčastnila aj ďalších bojov, predovšetkým boja o vrch Polom v Malej Fatre, oslobodzovali mesto Martin, prechode na Moravu. Brigáda nakoniec došla až do Prahy, kde sa zúčastnila víťaznej vojenskej prehliadky.

Martin Šaro,   22 Aug 2017