Slovenské dobrovoľnícke výpravy (1848 1849) - WebSlovensko.sk
dnes je: nedeľa 22.október 2017 - kalendarium

Slovenské dobrovoľnícke výpravy (1848-1849)

Slovenské ozbrojené povstanie v rokoch 1848 a 1849 bolo prvým ozbrojeným vystúpením Slovákov za svoju slobodu. Povstanie bolo odozvou na zvýšený maďarizačný tlak z Pešti, ktorá nehodlala rešpektovať akékoľvek práva iných národov v rámci Uhorska.


Slovenské dobrovoľnícke výpravy (1848-1849)

Maďarské úrady pri nútenej maďarizácii krajiny dokonca zatýkali a popravovali oponentov peštianskej moci. Táto maďarizácia, ako aj slovenské národné obrodenie boli výsledkom prebudenia sa národného povedomia Maďarov a Slovákov.

V širšom ponímaní boli udalosti z roku 1848 len ďalším krokom pri formovaní dnešných moderných európskych národov, ktoré sa začalo v druhej polovici 18.storočia. Až do roku 1848 sa tieto pohyby, trenice a súboje odohrávali najmä v akademickom, cirkevnom a kultúrnom prostredí. V roku 1848 prišli ku slovu aj zbrane.

PREDOHRA K POVSTANIU

Začiatkom roka 1848 vypukla vo Francúzsku revolúcia. Z Paríža sa na všetky svetové strany začali šíriť heslá: rovnosť, bratstvo, sloboda. Revolučné nálady našli odozvu aj v strednej Európe.

Revolúciu v Uhorsku spustilo marcové vystúpenie poslanca za peštiansku stolicu, redaktora a vydavateľa Pesti Hírlap Lajosa Kossutha. Kossuth na zasadaní Uhorského snemu predstavil krajine tzv. Marcové zákony. Šlo o súbor požiadaviek a téz. Tie obsahovali napríklad aj požiadavku štátnej nezávislosti Uhorska od Rakúska, s ktorým ho mal spájať len spoločný panovník, zrušenie poddanstva, zabezpečovali občianske slobody, žiadali zriadenie nezávislých maďarských ministerstiev, ale taktiež aj nadvládu Maďarov a maďarčiny. Medzi obyvateľov krajiny ich šírili na verejných zhromaždeniach.

Revolučnými náladami podfarbenými túžbou po slobode nasiakli aj slovenskí intelektuáli. Už 28.marca 1848 sa v Liptovskom Svätom Mikuláši uskutočnilo prvé veľké zhromaždenie, na ktorom prítomní prijali prvých šesť slovenských požiadaviek. Nasledovali ďalšie zhromaždenia, z ktorých významným bolo najmä to na Brezovej, ktoré sa konalo mesiac po zhromaždení na Liptove. Významným prejavom bolo aj zanesenie slovenskej zástavy z Brezovej na Myjavu. Delegáciu viedol Jozef Miloslav Hurban. Všetky tieto aktivity vyvrcholili 10.mája 1848 v Liptovskom Svätom Mikuláši na zhromaždení slovenskej intelektuálnej špičky. Výsledkom bolo prijatie prvého politického programu Slovákov - Žiadosti slovenského národa.

Na konci mikulášskeho zhromaždenia pristúpil ku zúčastneným miestny slúžny s ministerským poverením spísať všetkých zúčastnených. To bol prvý signál, že sa vládna moc v Uhorsku zaujíma o podobné prejavy. Francisci vo svojom životopise na tieto okamihy spomínal takto:

Že by v ten deň bol došiel od ministerstva rozkaz, nemožno, lebo ešte vtedy nebolo v Liptove telegrafu, a štafeta z Budína tiež nemohla dobehnúť. Ale možno taký rozkaz bol už prvej vydaný, menovite odkedy na slovenských stranách začali vydržiavať sa zhromaždenia, alebo ak by dakto bol denuncoval vláde, že 10. mája vydržiavať sa má v Liptovskom Sv. Mikuláši také a také zhromaždenie.

Druhý signál prišiel čoskoro. Po zhromaždení sa začali zúčastnení rozchádzať. Prišli poplašné správy, že hlavných účastníkov chcú pozatýkať. Štúr a Hurban museli utiecť na Moravu. Utiecť musel aj Hodža a ďalší proslovenskí aktivisti.

Slovenskí intelektuáli v emigrácii sa stretli v zahraničí (Praha a Viedeň) , aby dohodli ďalší postup. Pomoc sa hľadala aj u predstaviteľov ďalších slovanských národov - Čechov, Srbov a Chorvátov rovnako nasiaknutých revolučnými myšlienkami. Udalosti naberali na obrátkach. V Prahe bolo tvrdo potlačené povstanie, ktoré vzniklo ako následok zmarenia slovanského zjazdu. Srbi sa dostali do otvoreného ozbrojeného konfliktu s maďarskou vládou, ale vyjadrili vernosť cisárovi a Viedni. Chorváti pod vedením nového bána baróna Jelačiča sa taktiež chystali vypovedať poslušnosť peštianskej vláde.

Poznatok, že pokojnými prostriedkami u maďarskej vlády nič nevymôžu a vyhlásenie štatária v hornom Uhorsku, prinútili slovenských emigrantov uvažovať o alternatíve ozbrojeného boja proti vláde v Pešti. Z tohto dôvodu sa obrátili o pomoc na Chorvátov a Srbov. Pomoc im bola prisľúbená a chorvátsky bán Jelačič posmeľoval Hurbana a Štúra, aby spoločne s inváziou Jelačiča do Uhorska uskutočnili Slováci v severných oblastiach Uhorska ozbrojené povstanie. Začali sa prípravy.

PRVÁ - SEPTEMBROVÁ VÝPRAVA

Centrom príprav prvej výpravy sa stala rakúska Viedeň. O nábor dobrovoľníkov sa staral Bernard Janeček a Bedřich Bloudek - českí vojenskí velitelia, z ktorých najmä Janeček vynikal svojou radikalitou. Dobrovoľníci boli regrútovaní vo Viedni a v Čechách a šlo najmä o študentov a veteránov bojov na pražských barikádach. Národnostné zloženie dobrovoľníkov bolo rôzne. Boli tu predovšetkým Slováci, zverbovať sa nechali aj Česi, Srbi, Chorváti, Poliaci a dokonca aj Nemci.

Prvú dobrovoľncku výpravu sužovalo mnoho problémov, ktoré vyplývali z malých skúseností s organizovaním podobných vojenských akcií. Veľkým problémom bola výzbroj. Srbské knieža Obrenovič síce poskytol poukaz na nákup 900 moderných pušiek, ten však prepadol. Organizátori zboru nakupovali zbrane často pochybnej kvality po Viedni. Veľká časť dobrovoľníckeho zboru však bola vyzbrojená iba kosami, vidlami, alebo inými poľnohospodárskymi nástrojmi. Problémom bola aj výstroj dobrovoľníkov, ktorí mali na sebe len civilné šaty. Chýbala aj kvalitná obuv.

Ďalším problémom, ktorému museli čeliť organizátori, bola absencia kvalitného vojenského výcviku. Iba v minimálnej miere sa ho dostalo dobrovoľníkom len vďaka iniciatíve veliteľov niektorých vojenských stotín.

Kladom velenia dobrovoľníckeho zboru bolo vykonanie rekognoskácie budúceho operačného priestoru. Podľa jej výsledkov boli prijaté záverečné rozhodnutie a mieste a čase začiatku ozbrojeného povstania. Ku kladom možno prirátať aj rozhodnutie vytvoriť akúsi zálohu z dobrovoľníkov, ktorí sa ku zboru pridali na území Slovenska.

11. septembra 1848 prekročil chorvátsky bán Jelačić na čele armády (50 000 mužov a 50 diel) rieku Drávu a začal postupovať na Pešť. Bol to signál aby vypuklo aj slovenské povstanie.

16. septembra 1848 - v predvečer odchodu na Slovensko - vznikol vo Viedni prvý politický orgán Slovákov -Slovenská národná rada (SNR). Politické vedenie SNR predstavovala trojica: Štúr, Hurban a Hodža. Nosák a Bórik sa stali tajomníkmi SNR. Vojenské velenie dobrovoľníkov zastupoval v SNR Bedřich Bloudek ako vrchný veliteľ a Zach ako náčelník štábu. Neskôr sa členom SNR stal aj Janeček. Funkcia predsedu SNR mala pripadnúť tomu, na rodnom území ktorého sa mali odohrávať vojenské operácie. Tým, že zbor po prekročení moravsko-slovenskej hranice začal svoje operačné pôsobenie v Hurbanovej rodnej stolici sa vôbec prvým predsedom Slovenskej národnej rady stal Jozef Miloslav Hurban. Z toho titulu sa jeho busta dnes nachádza v budove Národnej rady Slovenskej republiky na Vodnom vrchu v Bratislave.

Svoju operačnú činnosť začal zbor 17.septembra, keď sa v utajení presunul z Viedne na moravsko-slovenské hranice, nasledujúci deň ich za zvuku bubnov aj prekročil.

Dôležitou úlohou, pred ktorou stálo velenie zboru, bolo rozšíriť jeho rady. Z tohto dôvodu prikročili politickí predstavitelia SNR na území Slovenska ku rozsiahlej agitačnej práci. Veľmi nepriaznivo ale zapôsobilo zistenie, že cisárske vojsko dislokované na území Slovenska, ostane loajálne peštianskej vláde a v prípade ak zbor nevyprázdni Myjavu, cisárske vojsko proti nemu zakročí. Vojenskí velitelia zboru však zorganizovali akciu, pri ktorej sa podarilo nekrvavo odzbrojiť cisársku vojenskú jednotku ešte pred príchodom posíl.

Ku prvému vážnemu ozbrojenému stretu slovenských dobrovoľníkov (ich počet dosahoval v tom čase číslo 8000) s cisárskym vojskom a maďarskými gardami došlo ku 22.septembra 1848 na Brezovej. Vojenský stret sa skončil úspechom zboru, ktorému sa podarilo odraziť cisárskych kyrysníkov, zahnať a neskôr aj zajať ďalších cisárskych vojakov. Rovnako dopadli aj maďarskí gardisti.

Tento prvotný úspech sa však vinou malej skúsenosti a zlej vybavenosti dobrovoľníkov nepodarilo využiť na ďalší nápor. Nerozhodnosť vedenia SNR v ďalšom postupe dala protivníkovi dosť času prisunúť posily a tak, keď sa nakoniec vedenie dobrovoľníkov rozhodlo zaútočiť na Senicu, stotiny slovenských dobrovoľníkov tam už čakal konsolidovaný a rozvinutý protivník. Nedostatočná výzbroj, slabý vojenský výcvik a chyby vo velení zapríčinili, že sa bitka pri Senici skončila porážkou dobrovoľníkov. Táto porážka mala demoralizačný účinok a prehĺbila rozpory vo vedení zboru. Vedenie opustil Hodža. Poklesol počet dobrovoľníkov a niektoré obce začali váhať s podporou povstania. Navyše postup protivníka signalizoval nebezpečenstvo obkľúčenia zboru a jeho odrezania od Moravy.

Na zlej strategickej situácii nezmenila nič ani bitka pri Starej Turej z večera 27.septembra 1848, pri ktorej sa zbor vrátil ku starej ľudovej taktike. Dobrovoľníkom sa podarilo náporom vyhnať protivníka zo Starej Turej. Ten pri ústupe zapaľoval domy a stodoly. Po obsadení mesta však došlo zo strany niektorých dobrovoľníkov ku rabovaniu a pomste na mešťanoch, úradníkoch a ďalších odporcoch povstania, čo veľmi ťažko niesli predstavitelia SNR, najmä Štúr.

28. septembra sa dobrovoľnícky zbor dal na ústup. Padlo rozhodnutie vydržať na území Slovenska a vyčkať, ako dopadne vzťah Pešti a Viedne. Pri následnej bitke na kopaniciach sa síce darilo istý čas odrážať útoky gardistov a cisárskych vojakov, avšak následný ústup nemeckej stotiny v strede zostavy zboru znamenal porážku. Dobrovoľníci sa rozptýlili a mnoho z nich ustúpilo na Moravu, kde bol zbor formálne rozpustený a cisárskym vojskom odzbrojený.

Do tejto fázy povstania je potrebné ešte prirátať pôsobenie Janka Francisciho a Štefana Daxnera, ktorí sa snažili mobilizovať slovenských robrovoľníkov na Gemeri a Honte. Ich činnosť však bola z celkového hodnotnia prvej výpravy bezvýznamná.

Neúspech prvej slovenskej dobrovoľníckej výpravy urýchlil aj cisársky manifest, ktorý postavil tento slovenský podnik mimo zákon. Táto prvá ozbrojená akcia Slovákov sa teda skončila neúspechom. Ďalšie dve však vyzerali úplne inak.




DRUHÁ - ZIMNÁ VÝPRAVA

Začiatkom októbra 1848 sa v monachii zmenila politická situácia. Pešť naplno spustila svoju revolúciu a vo Viedni vypuklo povstanie podporované Pešťou, počas ktorého vzbúrenci, medzi ktorými bol aj Kossúthov špión Fraňo Pulszký, obesili ministra vojny Teodora Latoura. Kráľovský dvor utiekol z Viedne. Cisárske vojsko pod vedením Windischgrätza za pomoci Jelačića, ktorý pri Schwechate porazil Maďarov náhliacich sa hlavnému mestu na pomoc, Viedeň dobylo späť. Cesty Pešti a Viedne sa definitívne rozišli.

Tieto udalosti ponúkli slovenským predstaviteľom šancu na novú ozbrojenú výpravu. Na tú však boli potrebné peniaze a silný spojenec. Hurban, Štúr, Bloudek a Zach preto nasmerovali svoje kroky ku kniežaťu Windischgrätzovi, ktorý im po zásahu Jelačića pomoc prisľúbil. Nová slovenská vojenská jednotka však mala byť podriadená rakúskemu veleniu.

Druhá - tzv. zimná výprava sa začala 4.decembra 1848. Slovenské dobrovoľnícke vojsko postupovalo v dvoch prúdoch. Veliteľom prvého prúdu o sile štyroch stotín bol Bedřich Bloudek. Táto jednotka podliehal veleniu rakúskeho podplukovníka Karola Frischeisena (náčelníkom štábu bol Henrik Lewartowski, neskorší veliteľ slovenského vojska počas letnej výpravy). Tento prúd, ktorého sa zúčastnili aj Štúr s Hurbanom, bol lepšie vystrojený a vyzbrojený ako tomu bolo v septembri, prekročil moravsko-slovenské hranice v priestore Jablunkovho priesmyku a postupovalo na Čadcu, Kysucké Nové Mesto a Žilinu. Po ústupe maďarského vojska z Čadce padla do rúk postupujúceho protivníka významná vojenská korisť. Ku prvému vojenskému stretu s Maďarmi došlo pri Budatíne, kde maďarské vojsko zaujalo obranu s oporným bodom v Csákyovskom zámku. Bitku začali maďarské delá svojím ostreľovaním postupujúceho rakúskeho a slovenského vojska. Následný obchvat obrancov Bloudkovým oddielom a sústredená paľba prinútili Maďarov na ústup za Váh smerom na Žilinu. Víťazstvo zvýšilo kredit dobrovoľníkov v očiach pravidelného vojska. Napriek víťazstvu a protestom slovenských predstaviteľov rozhodol cisársky veliteľ o stiahnutí na Moravu.

Druhý nápor tohto prúdu prišiel so začiatkom roku 1849. Výprava už disponovala 6 kanónmi a počet vojakov dosahoval číslo 2000, vrátane 119 slovenských dobrovoľníkov. Novým veliteľom sa stal generál Götz. Jednotka prekročila slovensko-maďarské hranice na Silvestra 1848 a už 2.januára 1849 vstúpila do boja s maďarskými honvédmi a gardami, v ktorom sa opätovne vyznamenal Bloudek a jeho dobrovoľníci. Slovenským dobrovoľníkom sa podarilo preniknúť až na žilinské námestie a ešte v ten istý deň padla do rúk povstalcov Žilina.

Ďalší nápor nasmeroval Götz do Turca, kde sa mu v Mošovciach a ďalších dedinách dostalo nadšeného privítania. Počet slovenských dobrovoľníkov sa rozrástol na číslo 800. Aj keď Götz podnikal smerom na banské mestá ďalšie výpady, výraznejší úspech dosiahol po stiahnutí sa maďarských jednotiek Artúra Görgeiho až 26.januára 1849, keď obsadil Kremnicu. Na Turiec vyslal rakúsky veliteľ niekoľko stotín slovenských dobrovoľníkov, aby tam chránili prístup do regiónu. 29.januára obsadilo cisárske vojsko bez boja Banskú Bystricu. Götz vyslal na ďalší prieskum Štúra, ktorý s Mikulášom Dohnánym pricestoval 2.februára do centra Horehronia. Postup slovenských dobrovoľníkov bol nasmerovaný na Spiš. Postupne obsadili Levoču, Prešov a nakoniec aj Košice. V tom čase počet stotín slovenských dobrovoľníkov dosiahol číslo 19 (v jednej bolo 90 ľudí).

Postup cisárskych vojsk a dobrovoľníckeho zboru doprevádzali ľudové zhromaždenia, na ktorých sa formulovali slovenské požiadavky a definovali ciele vojenskej výpravy. 29. januára 1849 sa jedno také zhromaždenie uskutočnilo v Martine. 3.marca 1849 rečnil Hurban a Štúr rečnili v prešovskom Čiernom Orli na podobnom zhromaždení.

Pod silným tlakom maďarského vojska, ktoré začalo ofenzívu, sa Bloudkov zbor pod vplyvom vlastných vnútorných problémov dal na ústup smerom na Spiš. Podarilo sa mu síce pomerne úspešne zviesť bitku o Prešov a vyhrať niekoľko menších šarvátok, po príchode maďarských posíl však zavelil na ústup smerom na západ. No došlo ku roztržke medzi Bloudkom a ďalšími dobrovoľníkmi. Bloudek časť zboru rozpustil a s druhou ustúpil na Moravu, kde došlo ku konečnej likvidácii zboru.

Druhá časť tohto prúdu, kde bol prítomný aj Hurban, postupovala na strednom Slovensku v priestore Tisovca a Brezna. Pri Muráňi zviedla nečakanú bitku. Maďarskej garde sa vďaka momentu prekvapenia podarilo slovenskú dobrovoľnícku jednotku rozprášiť. Jej zbytky sa neskôr pridali ku Bloudkovými stotinami na východnom Slovensku.

Druhý prúd slovenských dobrovoľníkov pod velením Janečka za prítomnosti Hodžu začal svoje operačné pôsobenie na Myjave. Aj táto časť zboru pociťovala problémy spojené s nedostatkom výcviku a kvalitnej výzbroje. U dôstojníkov dokonca absentovala aj motivácia ku boju za slovenskú vec. Ján Francisci to vo svojom životopise zhrnul nasledovne:

Že by Hodža bol organizoval ten sbor, ku ktorému sme sa my prišlí z Neugebäude pridali, som neznal, Hodža k tomu ani vlastností nemal, ani som Hodžu vo Verešváre nevidel, až po poddaní sa pevnosti Leopoldova. Oficierstvo, vyjmúc Sama Štefanoviča a Leopolda Abaffyho, Janečkom sem-tam nahabané, takmer výlučne neslovenské, s osudmi a snahami Slovákov žiadnej sympatie nemajúce, bez zmyslu a porozumenia pre službu národnú a vojenskú, markéri, sklepníci, remeselnícki tovariši, odpadky z viedenských a pražských väčších-menších kravalov. Sbor bez cvičby a disciplíny. Štefanovič a Abaffy, podľa svojej prudkej povahy a letory, nemali trpezlivosti zapodievať sa cvičbou a disciplínou. Keď ich mužstvo nepočúvalo, ťali doňho šabľami. My, prišlí z Pešti, dali sme si záležať na cvičbe mužstva i dôstojníkov a na uvedení disciplíny a poriadku do sboru, čo sa postupne i darilo.

Okrem týchto problémov pociťoval Janeček problémy pri nábore nových dobrovoľníkov, ktoré do istej miery spôsoboval cisársky podmaršál Baltazár Šimunič, známy svojou averziou voči nevojenským organizáciám (podľa Francisciho bol však zdrojom tejto averzie Šimuničov náčelník štábu major Aldersberg). Šimunič bol cisársky veliteľ, ktorý mal pod svojim velením druhý slovenský zbor pridelili.

Hlavnou úlohou Janečkových dobrovoľmíkov bolo hliadkovanie a strážna služba na brehu rieky Váh. Časť zboru sa zapojila aj do bojových operácií (obliehanie Leopoldova, výprava na Ponitrie). Významnou posilou pre zbor bol príchod Francisciho, Bakulínyho a Daxnera, ktorí sa vrátili na Slovensko po oslobodení z peštianskeho väzenia. Táto trojica sa postarala o zlepšenie výcviku a disciplíny, pričom sám Francisci vypracoval návrh cvičného poľného poriadku, v ktorom boli napríklad uvedené popisy povelov, hodností, názvov, pohybu a rozdelenia vojenských telies, práv a povinností vojakov. Zbor dosiahol stav 1000 ľudí.

Po páde Leopoldova uvažoval Šimunič nad rozpustením zboru. Na zásah Hodžu, ktorý cisárskemu veliteľovi politicky zdôvodnil jeho ďalšie zotrvanie, k tomu nedošlo. Došlo však ku personálnej výmene na poste veliteľa zboru. Český veliteľ Bernard Janeček s vzdal velenia a odovzdal ho Jánovi Franciscimu. Zbor sa presunul pod Komárno.

V marci a v apríli 1849 prešli maďarské vojská a garda do protiofenzívy. Koncom apríla sa pri Komárne rozpútala bitka, ktorú cisárske vojsko prehralo a dalo sa na ústup. Tu treba poznamenať, že v revolučných bojoch roku 1849 sa v priestore Komárna bojovalo často. V októbri 1849 sa v komárňanskej pevnosti vzdal ako posledný jeden z najschopnejších maďarských revolučných generálov Juraj Klapka. Na počesť týchto bojov sa v Komárne v pravidelných časových intervaloch ozýva z jednej veže hudba, ktorú doprevádza objavenie postavičky vojaka.

Ustupovať začal aj slovenský zbor, najskôr do Prešporku, potom na rozkaz z Viedne sa už veľmi preriedený presunul do Skalice. Tento zbytok slovenských jednotiek sa stal základom tretej, tzv. letnej výpravy.

Francisci a Daxner si uvedomovali, že zbor potrebuje iné velenie. Štefan Daxner preto odcestoval do Viedne, kde mal na ministerstve a v hlavnom stane rakúskej armády lobovať za pridelenie pre Slovnákov vhodného a dôveru Viedne požívajúceho vojenského veliteľa. A stalo sa. 8.mája 1849 odbržal Ján Francisci list od c.k. náčelníctva slovenských dobrovoľníkov. Bol to prvý príhovor nového veliteľa slovenských dobrovoľníkov Henricha Lewartowského k jeho vojakom.

TRETIA - LETNÁ VÝPRAVA

Novoformujúce sa slovenské jednotky mali podobu bataliónu (práporu) o šiestich stotinách a jednej cvičnej stotiny. Základom sa stal pôvodný Janečkov zbor po ústupe od Komárna. Vďaka Francisciho agitačnej ceste po západnom Slovensku a Záhorí sa rady novofornovaná jednotky postupne rozšírili o bývalých dobrovoľníkov a najmä účastníhov Bloudkovej výpravy. Veliteľom práporu sa stal Francisci. Veliteľom prvej stotiny, ktorú tvorili najlepší strelci a odvážni vojaci (väčšinou pytliaci a pašeráci) sa stal Daxner. Dobrovoľníci obdržali vlajku s rakúskym znakom a stužkami v slovenských farbách, ako aj uniformy. Neskôr sa Lewartowskému, ktorý sa plne oddal výcviku, podarilo na strednom Slovensku vyformovať aj druhý prápor.

Po ukončení formovania a výcviku v Skalici sa prápor presunul ku Stupave, kde sa ku nemu pripojili aj Štúr s Hurbanom. Ďalší výcvik pokračoval v Račišdorfe. Po porážke cisárskych vojsk pri Rábe 6.júla (Maďarom velil generál Klapka) prišiel rozkaz ďalšom operačnom pôsobení slovenského práporu. Na žiadosť dobrovoľníkov sa však pôvodné úlohy, ktorými bol zbor poverený, zmenili. Slovenskí dobrovoľníci mali pomôcť pri vyčisťovaní Slovenska (horných stolíc Uhorska) od promaďarsky orientovaných geríl. Tým sa zabezpečovalo tylo rakúskej a ruskej armády, ktorá sa spolupodieľala na potlačení maďarského povstania. Od geríl bol postupne vyčistený Turiec, Gemer, Hont, Novohrad. Pri týchto operáciách bývala často použitá aj lesť, pri ktorej sa počet dobrovoľníkov zámerne navyšoval. Na vyčistenom územi bola vytváraná nová administratíva (na Gemeribol za spravujúceho vicišpána menovaný Gustáv Fáy, u ktorého robil pred revolúciou patvaristu Francisci, slúžnym sa stal aj brat Štefana Daxnera Juraj). Počas týchto operácií nedošlo ku žiadnym vážnejším bojom nakoľko na maďarskej strane už neexistovalo žiadne väčšie odhodlanie na odpor. Táto situácia sa ešte umocnila po 13.auguste 1849, keď sa pri Világoši vzdal Rusom Artúr Görgey s poslednými 23 000 gardistami.

19. septembra 1849 podal Lewartowski pod číslom 437/1849 armádnemu veliteľstvu správu o pôsobení zboru. V správe konštatoval, že zbor svoje úlohy splnil. Súčasne so správou boli podniknuté prvé kroky ku jeho rozpusteniu, ku ktorému došlo 21.novembra 1849 na slávnosti v Prešporku. Zbor na Prešporskom hrade za prítomnosti niektorých výsokých dôstojníkov slávnostne zložil zbrane. Lewartowski navrhol Francisciho a Daxnera na udelenie Leopoldovského radu, pravdepodobne pre zákulisné intrigy však obom rad neudelili.

VOJNOVÉ ZLOČINY

Revolučné roky 1848-1849 boli veľmi krvavými. Krv tiekla nielen na bojovom poli, ale aj v zázemí, kde často dochádzalo ku krvavému zúčtovaniu s účastníkmi povstania, ktoré podľa dnešných kritérií hraničilo s páchaním vojnových zločinov.

Už 20. septembra 1848 vydal uhorský ministerský predseda gróf Ľudovít Batthyány dekrét, na základe ktorého mali byť vytvárané štatariálne súdy a vypísané odmeny na dolapenie buričov a podpaľačov. Tieto súdy zohrali významnú úlohu pri popravách často nevinných ľudí, u ktorých bolo často jediným previnením, že sa u nich našla slovenská proklamácia. Známym príkladom činnosti takýchto súdov boli popravy Viliama Šuleka a Karola Holubyho.

Viliam Šulek bol mladý chlapec, ktorý bojoval v radoch dobrovoľníkov. Po ústupe zboru na Moravu ostal u svojich príbuzných a po príchode maďarských jednotiek vzal pred štatariálnym súdom všetku vinu na seba. Ešte predtým prehováral aj občanov aby všetko zvalili na neho, čím sa mali zachrániť. Chlapec bol odsúdený a popravený.

Karol Holuby mal ešte len 19 rokov, keď ho údajne otec udal maďarskej garde, že pôsobil v radoch dobrovoľníckeho zboru. Chlapca popravili niekoľko dní po Šulekovi.

Za svoje proslovenské pôsobenie bol žalárovaný aj brat Michala Miloslava Hurbana a otec neskoršieho premiéra Česko-Slovenska Milana Hodžu súčasný evanjelický farár Ondrej Hodža a ďalší. Poprave sa vyhol Ján Francisci a Štefan Marko Daxner.

ZÁVEROM

Počas revolučných rokov 1848-1849 sa naplno prejavila zložitosť vzťahov medzi jednotlivými národmi habsburskej monarchie. Dá sa napísať, že v prvom období revolúcie v monarchii bol každý proti každému. V jej konečnej fáze boli všetci proti Maďarom. Prvá dobrovoľnícka výprava zo septembra 1848 bola revolučným ozbrojeným vystúpením Slovákov za svoju slobodu. Počas ďalších dvoch výprav (najmä tretej) boli slovenskí dobrovoľníci súčasťou kontrarevolučných síl snažiacich sa o potlačenie maďarskej revolúcie. Spojenectvo s Viedňou bolo nutné s ohľadom na postavenie, v ktorom sa Slováci v monarchii nachádzali. Nádeje, s ktorými do tohto spojenectva Slováci šli, sa však nenaplnili. To však nič nemení na fakte, že Slováci sa o pokúsili o vlastnú cestu a konali samostatne.

NIEKTORÉ VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI, KTORÉ SA ZÚČASTNILI DOBROVOĽNÍCKYCH VÝPRAV

Martin Šaro,   02 Jun 2017