Koncentračný tábor Engerau - WebSlovensko.sk
dnes je: nedeľa 22.október 2017 - kalendarium

Koncentračný tábor Engerau

V roku 1944 vznikol na území dnešnej Petržalky (Engerau), ktorá v tom čase mala okolo 15 000 obyvateľov a od jesene 1938 patrila do tzv. veľkonemeckej ríše koncentračný tábor


Koncentračný tábor Engerau

Pôvodne to mal byť pracovný tábor, ale v posledných dvoch mesiacoch roku 1944 sem z Maďarska previezli 1700 -2000 Židov – mužov v rozmedzí 20 až 60 rokov.

Tábor Egenrau mal šesť podtáborov:

  • 1. Leberfinger – maštaľ hostinca – 200 väzňov
  • 2. Fürst – povala a sklad obchodu s drevom – 300 väzňov
  • 3. Schinawek – povala továrenského objektu – 300 väzňov
  • 4. Bahnhofstrasse – povala obytných domov – 250 väzňov
  • 5. Auliesel – pivnica, sklad a povala mliekarne – 350 väzňov
  • 6. Wiesengasse – dva senníky – 250 väzňov

Neskorším pátraním po pozostatkom tábora, resp. jeho podtáborov sa zistilo, že podtábor Fürst sa nachádzal v dnešnom areáli Incheby, podtábor Schinawek, ktorý bol preplnený až tak, že väzni spali aj v sede, v stajni, na betónovej dlažbe len vo vlastnom odeve, sídlil na dnešnom parkovisku Incheby a podtábor Leberfinger bol umiestnený na Tyršovom nábreží.

V tábore boli neľudské podmienky. Tuhá zima roku 1944 bola charakteristická veľkou snehovou nádielkou. Chatrne oblečení väzni boli vystavení neustálemu teroru dozorcov z radov príslušníkov SA pôvodom z Rakúska.

Ani obrat vo vojne a porážky nacistov na všetkých frontoch nezmenili nič na pokračovaní tzv. konečného riešenia židovskej otázky. A keďže v marci 1945 sa k Bratislave blížila Červená armáda, do tábora prišiel rozkaz o deportácii jeho väzňov do koncentračného tábora Mauthausen. Každá osoba, ktorá nebola schopná transportu, bola zlikvidovaná. A tak sa 29. a 30. marca 1945, len pár dní pred oslobodením Bratislavy, odohralo v tábore masové vyvražďovanie väzňov. Ostatným bol vydaný prídel stravy, čo predstavovalo asi pol kila na osobu a vydali sa na cestu. Na cintoríne bolo po oslobodení pochovaných do 500 obetí z radov väzňov tábora.

Niektorí z vinníkov tejto masakry boli hnaní na zodpovednosť, či už ľudovými súdmi v Česko-Slovensku, alebo rakúskou justíciou. Zo stovky dozorcov bolo 20 odsúdených. Z nich 9 dostalo trest smrti a jeden doživotný trest. Niektorí vinníci ako napríklad veliteľ petržalského gestapa Anton Hartgasser, ostali nepotrestaní.

Smutný príbeh petržalského tábora sa oslobodením Bratislavy neskončil. Od konca júna 1945 tu existoval zberný tábor, v ktorom bolo sústredených až 2300 ľudí nemeckej a maďarskej národnosti. Na tábor dohliadali čs. vojaci 17.pešieho pluku, ktorým velili dôstojníci čs. vojenského obranného spravodajstva – kontrarozviedky, Jančo, Bedřich Smetana (pôvodným menom Friedrich Schmitzer.) a z nich hodnostne najvyšší Eduard Kosmel. Táto trojica sa v tábore začala správa ako neobmedzení vládcovia




Jančo začal mať problémy už koncom októbra 1945. Poľný súd armádneho zboru zistil, že v tábore okrádal zadržaných a znásilňoval ženy. V júni 1946 ho prepustili do zálohy. Od Janča viedli nitky k ostatným. Pre Kosmela sa podľa slov vtedajšieho vojenského lekára Bronislava Bukvu každý, kto nevedel dobre po slovensky, alebo česky stal automaticky Nemcom, alebo Maďarom a teda nespoľahlivým. Šaty po zadržaných mali byť pálené v Kosmelovej kancelárii. Výpovede vojakov, ktorí v tábore slúžili, hovorili o tom, že Smetana so svojim „poskokom“ vodili internovaných k rakúskej hranici. Od Janíkovo Dvora sa po chvíli ozývali krátke dávky zo samopalu. Vojak Vatta vypovedal o transporte 80 osôb, medzi ktorými boli len dvaja muži, ostatné boli ženy, niektoré aj s deťmi. Vojaci ich mali postrieľať ranou do tyla. Ďalších 30 osôb mali povraždiť v iný čas.

Všetci traja sa v máji 1947 ocitli pred vojenským súdom, ktorý posudzoval ich chovanie aj napriek odvolávaniu sa na Benešove dekréty, ktoré zaručovali amnestiu činov v rámci protifašistického odboja. Na konci mája padli rozsudky. Smetana dostal 12 rokov, Jančo 8 rokov a Kosmel 7 rokov väzenia. Súčasne sa však začali intervencie za ich záchranu. V októbri 1947 Najvyšší vojenský súd v Prahe rozsudok zrušil a všetci traja sa ocitli na slobode. Smetana ušiel do zahraničia, z Kosmela sa stal generál a poslanec Národného zhromaždenia. Dokonca sa stal aj zástupcom náčelníka Štábu spojených ozbrojených síl Varšavskej zmluvy v Moskve.

Ku koncu 40.rokov sa na Generálnej prokuratúre objavila správa o otvorení ďalšieho masového hrobu pri rakúskych hraniciach, v ktorom sa našli telesné pozostatky 90 maďarských mladíkov vo veku 16 až 20 rokov. Cestou z nútených prác v Nemecku sa začiatkom leta 1945 dostali do tábora v Petržalke. Tento prípad sa však nikdy poriadne nevyšetril.

Neskorším vyšetrovaním sa prišlo na to, že vojaci 17.pešieho pluku vracajúci sa zo slávnostnej prehliadky sú zodpovední aj za povraždenie Karpatských Nemcov vracajúcich sa na Slovensko do rodnej Dobšinej. Masaker sa odohral 18.júna 1945 na mieste zvanom Švédske šance neďaleko českého Přerova. 20 samopalníkov pod velením Smetanu a dôstojníka vojenského spravodajstva Pazúra zastrelilo 265 civilistov: 71 mužov, 120 žien a 74 detí.

Martin Šaro,   09 May 2017