Uhorský štát od roku 1860 po 28. október 1918 - WebSlovensko.sk
dnes je: nedeľa 19.august 2018 - kalendarium

Uhorský štát od roku 1860 po 28. október 1918

V roku 1860 padol v Uhorsku absolutizmus. Začalo sa obdobie väčšej slobody, ktoré bolo doprevádzané prísľubom rakúskeho cisára Františeka Jozefa rešpektovať ústavu a zákony.

Uhorský štát od roku 1860 po  28. október 1918

Opätovne sa začalo horúčkovito debatovať o štátoprávnom usporiadaní v monarchii a zaručení práv národov v nej žijúcich. Slováci sa potýkali s pretrvávajúcim problémom absencie zástupcov vo vysokých štátnych úradoch. Tento problém bol príčinou neschopnosti predložiť a dôsledne presadzovať požiadavky a záležitosti Slovákov.

Na jún 1861 bolo do Martina zvolané národné zhromaždenie. Pozvaný bol takmer každý, kto v národnom hnutí niečo znamenal. Výsledkom tohto zhromaždenia bolo prijatie Memoranda národa slovenského. Tento dokument kritizoval nadradzovanie Maďarov nad ostatné národy v Uhorsku za súčasnej požiadavky ich rovnosti v krajine. Zriadené malo byť tzv. Hornouhorské slovenské Okolie s vlastným snemom, vládou, úradmi, školstvom, kultúrou a znakom. Jeho centrom sa mala stať Banská Bystrica. Maďarská politická reprezentácia tieto aktivity označila za ohrozenie intergrity Uhorska. Viedenská vláda však povolila zriadiť aspoň tri slovenské gymnáziá a Maticu slovenskú, na ktorú prispel panovník sumov 1000 zlatých.

V auguste 1863 slávnostne v Martine slávnostne otvorili Maticu slovenskú. Šlo o prvý slovenský spolok povolený štátnymi úradmi slúžiaci ako platforma pre rozvoj slovenskej kultúry a vedy. Jej hlavní predstavitelia nádejne spolupracovali. Ako predseda, katolícky biskup Štefan Moyzes, tak aj podpredseda, evanjelický superintendant Karol Kuzmány, boli uznávanými osobnosťami aj za hranicami Slovenska. Z ich činnosti možno spomenúť, že Kuzmány sa napríklad pričinil o vybudovanie evanjelickej fakulty na univerzite vo Viedni. Bolo to obdobie, ktoré vzbudzovalo nádeje, že dôjde ku splneniu aj ďalších požiadaviek Slovákov. Rok 1867 tieto nádeje zhatil.

Rakúsko-Uhorské vyrovnanie znamenalo prudký obrat vo vývoji v strednej Európe. Rakúska monarchia sa zmenila na federatívny štát zložený z dvoch štátov: Uhorsko (Zalitavsko) a rakúske krajiny (Predlitavsko), ktorý mal spoločného iba panovníka a tri ministerstvá (zahraničie, vojenstvo, financie). Režim v Uhorsku mal aristokratický charakter. Právo voliť a byť volení mali len majetní a vzdelaní muži, teda asi každý sedemnásty obyvateľ. Verejným voľbám do snemu a stolíc predchádzali svojrázne zhromaždenia, nazývané kortešačky. Ako také voľby vyzerali je pekne opísané v próze Jána Kalinčiaka - Reštavrácia. Od roku 1867 už násilnej maďarizácii nestálo v ceste nič. Uhorský snem síce prijal v roku 1868 národnostný zákon, ktorý mal garantovať nemaďarom isté právomoci. V reále to bol len zdrap papiera, ktorý vládna moc a úrady nerešpektovali a vyslovene ignorovali. Ignoráciu práv nemaďarských národov doprevádzala aj silná maďarizácia. Tá spôsobila, že veľa ľudí slovenského pôvodu ho zmenilo. Výsledkom bola deformácia sociálnej štruktúry slovenskej spoločnosti, vzdelanostná úroveň začala stagnovať a kultúra sa rozvíjala iba vďaka nadšencom, aj to veľmi skromne. Maďarizácia sa realizovala prostredníctvom kultúrych spolkov a školstva. Ľudia boli nabádaní k láske k Uhorsku a maďarským dejinám. Súčasne mali pohŕdať vlastným národom. Matica Slovenská a tri slovenské gymnáziá boli zakázané. Obzvlášť hrozivo sa pomaďarčovalo školstvo. Na žiadnej z 51 stredných škôl, ktoré pôsobili na Slovensku, sa nevyučovalo po slovensky. Od roku 1870 do roku 1910 poklesol počet základných škôl, na ktorých sa vyučovalo v slovenskom jazyku z približne 2000 na 320. Dochádzalo ku ponižovaniu a trestaniu detí, ktoré boli nachytané počas prestávok, ako sa rozprávajú po slovensky.




Do veľkých miest, predovšetkým do Budapešti, odchádzali zo Slovenska športovci, umelci, vedci. Vo Viedni sa usadil geológ Dionýz Štúr, bratranec Ľudovíta Štúra. Dionýz ako prvý zmapoval geologické zloženie Slovenska. V Zurichu našiel domov Aurel Stodola, zakladateľ teórie parných turbín. Zo Slovenska odišiel napríklad Alojz Sokol, muž, ktorý získal pre Uhorsko prvú medailu z letnej olympiády nového veku. Niektorí naši rodáci odišli do USA a získali tam významné patenty (Jozef Murgaš a Štefan Banič). Najmä naši americkí Slováci sa presadili. Po príchode do USA si veľmi rýchlo privykli na slobodu. Zbavili sa strachu a menejcennosti, občiansky vyzreli. V USA vychádzalo viac slovenských novín a časopisov. Postupne silnel slovenský priemyselný a finančný kapitál. Toto občianske vyzretie sa Slovákom v neskoršom období zišlo.

Na prelome 19. a 20. storočia sa aktivizovala slovenská politika. Zintenzívnili sa najmä česko-slovenské vzťahy. Do slovenskej politiky a kultúry vstúpila mladá priebojná generácia, ktorej členovia medzi sebou súperili. Postupne sa vyprofilovali jednotlivé názorové prúdy. Popri samozrejmých rozdieloch, tieto prúdy spájalo niekoľko spoločných bodov. Predovšetkým to bol záujem o bezútešný život obyčajných ľudí, požiadavka dodržiavania národnostného zákona, riešenie sociálnych problémov robotníkov a roľníkov. Požadovali uzákonenie všeobecného volebného práva.

Slovenská reprezentácia hľadala pomoc na českej strane. Česi žili v nepomerne lepších pomeroch ako Slováci. Vzdelávali sa v školách všetkých stupňov a užívali široké národné práva. Vďaka českým vlastencom sa svet napríklad dozvedel o tragédii v Černovej. Pomoc poskytoval zvlášť spolok Československá jednota. Tento spolok, sídliaci v Prahe, bol iniciátorom porád českých a slovenských osobností verejného života. Niektorí slovenskí politici dokonca udržiavali kontakty aj s cisárskym dvorom. Známym je predovšetkým Milan Hodža, ktorý patril do úzkeho okruhu spolupracovníkov následníka trónu Františka Ferdinanda D Este. Spoločne pripravovali plány na prebudovanie duáleho štátu na modernú federáciu, v rámci ktorej malo mať Slovensko autonómne postavenie. Historický vývoj ale nabral iný smer.

V júni 1914 bol v Sarajeve spáchaný atentát na následníka trónu Františka Ferdinanda. Táto udalosť spustila celý sled udalostí, ktorých výsledkom bolo vypuknutie prvej svetovej vojny. Do bojov sa v radoch rakúsko-uhorskej armády zapojili aj Slováci. Slováci bojovali v Srbsku, Rusku a Taliansku. Známym bojiskom bola talianska Pijáva. Na bojiskách prvej svetovej vojny zahynulo 70-tisíc Slovákov . Utrpenie a bieda, ktoré doľahli na Uhorsko posiľňovali hlasy volajúce po lepšom a spravodlivejšom živote a samostatnosti národov. Tieto názory zastávala aj slovenská politická reprezentácia. Aby sa však vyhla prenasledovaniu, zotrvávala v politickej pasivite. Výnimkou bol Andrej Hlinka, ktorý sa niekedy v roku 1916 politicky aktivizoval.

Pittsburská dohoda

Po vypuknutí vojny došlo ku emigráciam niektorých politických predstaviteľov. Profesor Karlovej univerzity v Prahe Tomáš Garrique Masaryk, ktorého otec pochádzal zo Slovenska, emigroval do Anglicka. Masaryk sa ešte pred vojnou spolu so slovenskými priateľmi zamýšľal nad vznikom spoločného štátu Čechov a Slovákov. Idea rozpadu Rakúska-Uhorska a vznik Česko-Slovenska sa stala náplňou jeho činnosti v emigrácii a čoskoro sa prepracoval na čelo spoločného česko-slovenského zahraničného odboja. V tomto odboji zastupoval Slovákov najmä Milan Rastislav Štefánik. Výsledkom spoločných aktivít českých a slovenských politických predstaviteľov bol vznik Česko-Slovenskej národnej rady v Paríži. Z iniciatívy Štefánika a najmä jeho zásluhou boli vytvorené česko-slovenské vojenské jednotky - légie. Ich príslušníkmi sa postupne stávali aj budúci československí dôstojníci Ferdinand Čatloš, Rudolf Viest, či Augustín Malár, alebo spisovatelia Janko Jesenský, či Jozef Gregor Tajovský.

Štefánik sa taktiež podieľal na šírení idei vzniku Česko-Slovenského štátu. Pre túto ideu sa postupne podarilo získať britských, amerických a francúzskych politikov, aj amerického prezidenta Thomasa Woodrowa Wilsona, na ktorého vplývalo vyše milióna amerických Slovákov a Čechov. Americkí Slováci sa nádejali, že Slovensko získa v novom štáte autonómiu. Táto túžba bola zahrnutá aj do Pittsburskej dohody, ktorú podpísali americkí Slováci a T.G.Masaryk. Jej signatárom sa stal aj americký bankár slovenského pôvodu Michal Bosák.

V roku 1918 sa pod tlakom udalostí a za tichej podpory českých politikov aktivizovali aj slovenskí predstavitelia na domácej pôde. Ich vystupovanie bolo rozhodnejšie a sebavedomejšie. Na Prvomájovej manifestácii v Liptovskom Mikuláši predniesol Vavro Šrobár deklaráciu, ktorá požadovala právo Slovákov na sebaurčenie. Hneď v nasledujúcom mesiaci sa za spoločný štát Čechov a Slovákov vyjadrilo predsedníctvo Slovenskej národnej strany v Martine. Začali sa podnikať kroky na vytvorenie Slovenskej národnej rady, čo mal byť politický orgán, stojaci na čele zápasu Slovákov za sebaurčenie. Pokusy habsburského dvora a ríšskej vlády reorganizovať monarchiu prišli neskoro. Uhorská vláda sa však bránila akýmkoľvek zmenám. 28.októbra 1918 vypuklo v Prahe obrovské zhromaždenie, na ktorom bolo spontánne vyhlásené Česko-Slovensko. O dva dni neskôr v Martine zasadala Slovenská národná rada. Prítomní ešte nevedeli o udalostiach v Prahe, prijali však Deklaráciu slovenského národa, ktorou sa Slováci prihlásili ku novému štátu. Bol to koniec Uhorska a súžitia Slovákov s Maďarmi. Ich spoločné, použijúc slová Andreja Hlinku manželstvo sa nevydarilo. Spoločný štát Čechov a Slovákov sa stal realitou.

Martin Šaro,   30 Jul 2018