Uhorský štát medzi rokmi 1000 až 1526 - WebSlovensko.sk
dnes je: streda 13.december 2017 - kalendarium
športové výsledky-prehľady-ročenky

Uhorský štát medzi rokmi 1000 až 1526

V roku 955 uštedril cisár Oto I. kočovným Maďarom na rieke Lech zdrvujúcu porážku. Táto skutočnosť donútila kočovníkov usadiť sa, pričom za miesto si vybrali Dunajskú kotlinu, niektorí aj na juh dnešného Slovenska.


Uhorský štát medzi rokmi 1000 až 1526

Podrobili si pôvodných obyvateľov. Tých, ktorí sa neprispôsobili, buď pobili, alebo prinútili ujsť. V Podunajskej nížine nastali nové poriadky pod vládou Arpádovcov.

V roku 1000 bol za prvého uhorského kráľa korunovaný Štefan I. zakladateľ dynastie Arpádovcov. Štefan dokončil zjednotenie Uhorska, z ktorého vytvoril centralizované kráľovstvo založené na multietnickom princípe (Slováci, Chorváti, Nemci a Rumuni). V štáte sa podporovala národnostná znášanlivosť a tolerancia.

Silnou oporou mladého uhorského kráľovstva bola cirkev. Zakladateľ štátu Štefan bol nadšený šíriteľ kresťanstva. V Ostrihome vzniklo arcibiskupstvo, v Nitre sa obnovilo biskupstvo, ktoré tu existovalo už v časoch Veľkej Moravy. V rovinatejších oblastiach vyrastali kostolíky (predrománsky kostolík v Kostoľanoch pod Tríbečom) neďaleko Nitry z 10.storočia, či kostol sv. Michala v Dražovciach zo začiatku 12.storočia. Na odľahlejších miestach si mnísi budovali kláštory. Ako prví sa v Uhorsku usídlili benediktíni. Pôsobili na vrchu Zobor v Nitre, pri Trenčíne a v Hronskom Beňadiku. S Nitrou a Trenčínom bolo spojené aj pôsobeni dvoch mníchov žijúcich pustovnícky a v odriekaní. Spolu so Štefanom I. boli neskôr vyhlásení za svätcov. Ich pozostatky sú uložené v nitrianskej katedrále.

Prvé storočie existencie Uhorska bolo búrlivé. Existenciu nového štátu doprevádzali bitky veľmožov a kráľov o moc. Okrem vnútroštátnych problémov mal štát aj vonkajšieho nepriateľa v podobe nemeckých cisárov. V tomto rannom období vytvárania feudálnej spoločnosti bol kráľovský majetok postupne rozdávaný verným veľmožom, bojovníkom a cirkvi. S bohatstvom veľmožov postupne rástlo aj ich sebavedomie doprevádzané stupňovaním požiadaviek na kráľa. V hre boli širšie výsady a slobody pre nových feudálov. Kráľ Ondrej II. sa pokúšal svojou Zlatou bulou týmto sporom urobiť koniec. Bula potvrdila šľachte výsady a obmedzovala kráľovskú moc. Oporou šľachty sa stal aj uhorský stavovský snem, ktorý mal právo zamietať rozhodnutia panovníka a schvaľovať zákony. Bolo to obdobie, keď sa z hŕstky ľudí vyprofilovala najbohatšia a najvplyvnejšia vrstva spoločnosti. Vyprofiloval sa sebavedomý stav, ktorý sa držal svojich výsad až do 19.storočia, presnejšie do roku 1848. Uhorsko a vyvíjalo ako stavovská monarchia.

V roku 1241 vpadli do Uhorska Tatári. Ich pustošeniu odolali husté lesy a dobre opevnené kamenné hrady. Po ich odchode bolo potrebné krajinu obnoviť a v tom čase vznikla väčšina z 200 hradov na Slovensku. Mali to byť miesta, kde sa v prípade ohrozenia mali sústrediť obyvatelia z blízkeho okolia. Postupom času sa niektoré z nich premenili na monumentálne sídla najbohatších častí šľachty. S 13.storočím je spojený aj rozvoj miest. Pri kolonizovaní územia sa ľudia v úvodnej fáze koncentrovali do osád. Rozvoj územia bol spätý s klasickou ľudskou činnosťou - obchodom. Organizovali sa jarmoky, rozvíjali sa remeslá. Panovníci tento rozvoj podporovali udeľovaním mestských privilégií. Mestá mali vlastnú samosprávu na čele s richtárom, podliehali priamo panovníkovi a možno ich považovať za akúsi protiváhu šľachte. Na Slovensku získala prvé privilégiá Trnava, o niečo neskôr aj Banská Štiavnica, Zvolen, Krupina a ďalšie mestá. Niektoré z miest boli založené kolonistami z cudzích krajín. Išlo predovšetkým o Nemcov, ktorých panovníci pozývali do krajiny. Títo hostia pomáhali doosídľovať riedko zaľudnené, predovšetkým horské územia. Okrem doosídľovania pomáhali aj s rozvojom remesiel, či baníctva a s ich príchodom bol úzko spätý aj rozvoj staviteľstva. V mestách sa budovali chrámy, námestia, rovné ulice, radnice. Vznikali tak základy historických jadier slovenských miest.

.

V roku 1270 bolo svadobným obradom na Šarišskom hrade spečatené spojenectvo medzi v Uhorsku vládnucími Arpádovcami a neapolským kráľovstvom, kde vládol rod Anjouovcov. V roku 1301 zomrel Ondrej III., ktorého smrťou vymrel rod Arpádovcov. Uhorsko upadlo do anarchie, rozpútal sa boj o uhorský trón, do ktorého sa zapojili najmä Přemyslovci a Karol Róbert z Anjou. Vládu nad krajinou si však rozdelilo niekoľko najbohatších rodín oligarchov, ktorí sa zmocnili aj kráľovského majetku. Na východnom Slovensku to boli Omodejovci, na západnom Slovensku Matúš Čák. Ten si na svojom hrade v Trenčíne vybudoval vlastný dvor a vojsko. Ovládal približne 50 hradov. Jeho moc sa až do jeho smrti nepodarilo zlomiť.

Karol Róbert, v roku 1308 zvolený na uhorskom sneme a v auguste 1310 aj korunovaný za uhorského kráľa, bol rozhodnutý voči rozpínajúcim sa a svojvoľným oligarchom zasiahnuť. Rozhorela sa občianska vojna, v ktorej na jednej strane stáli Omodejovci a Matúš Čák a na strane druhej kráľ so svojimi prívržencami. K rozhodujúcemu stretnutiu došlo v roku 1312 pri Rozhanovciach neďaleko Košíc. Kráľ s pomocou Košičanov v bitku vyhral a podlomil tak moc oligarchov na východnom Slovensku .




Po hospodárskej stránke ku rozkvetu Uhorska prispieval rozvoj ťažby drahých kovov na strednom Slovensku s centrami v Kremnici, Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici. Slovenské zlato a striebro kraľovalo európskym trhom a tvorilo štvrtinu vtedajšej ťažby v Európe a ktohovie ako by to vyzeralo, keby v tom čase existovalo niečo také ako burza komodít. Vývoj v Uhorsku a najmä na Slovensku by bol veľmi pozorne sledovaný maklérmi sveta. V tom čase sa ročne vyťažilo v Uhorsku približne 1000kg zlata. Vyhľadávaným platidlom v tom čase boli zlaté uhorské dukáty. Razili sa v mincovni v Kremnici - najstaršej mincovni na kontinente, ktorá sa stala súčasťou Európskeho kultúrneho dedičstva. Bane v okolí Banskej Bystrice a na Spiši boli najväčším dodávateľom medi na kontinente. V 15.storočí si ich spolu aj s hutami prenajali Thurzovci, ktorí sa spojili s najbohatšími bankármi sveta Fuggerovcami, čím položili základy najväčšieho bankového domu v Európe ovládajúceho obchod s meďou. Zamestnával na vtedajšie pomery úctyhodných 2000 ľudí a mal pobočky po najvýznamnejších prístavoch a mestách Európy. Úspešne sa rozvíjali mestá. V 14.storočí tvorili štvoricu najväčších uhorských miest Budín, Banská Štiavnica, Trnava a Bratislava. V 15.storočí sa v prvej desiatke najväčších miest Uhorska nachádzala Bratislava, Košice, Prešov, Bardejov, Trnava. Ako je teda vidno, väčšinou ide o mestá nachádzajúce sa na Slovensku, ktoré v tom čase zaberalo približne pätinu územia Uhorska.

Život v rozvíjajúcich sa mestách postupne ovládli Nemci. Prevahu mali v Bratislave, v banských a spišských mestách. Mestá na západe a severe Slovenska sa úplne poslovenčiny. Dopomohli ku tomu aj husiti, ktorí podnikali svoje spanilé jazdy aj na Slovensko. Nemeckí obyvatelia v strachu pred nimi utekali.

V tých časoch sa už Slováci vyrovnali Nemcom. Nárokovali si teda na rovnaké privilégiá ako mali ich nemeckí spoluobyvatelia. Keďže tí sa ich však odmietali vzdať odvolávajúc sa pritom na staré výsady obdržané od uhorských kráľov, nutne muselo dôjsť ku konfliktom, ktoré museli riešiť panovníci. V roku 1381 vyslyšal kráľ Ľudovít I. prosby Slovákov a vydal Privilégium pro Slavis. Šlo o zrovnoprávnenie Slovákov a Nemcov v mestskej rade. Bola to cesta, akou sa postupovalo aj v ďalších mestách pri riešení tohto problému.

Panovanie kráľa Žigmunda Luxemburského bolo doprevádzané neustálymi vojnami a mocenskými spormi. Žigmund sedel nielen na uhorskom a českom tróne, bol aj nemeckým cisárom. Bol to biľag, ktorý ho zatiahol do mocenských sporov v Európe a vojen proti husitom. Ním vedené vojny si však vyžadovali vojakov a peniaze. Bolo preto potrebné ustúpiť šľachte a to sa v tom čase dialo rozdávaním majetku. Za prvých desať rokov jeho vlády v rukách šľachty skončilo 50 hradov. Významným ale nie veľmi pozitívnym činom, ktorým Žigmund Luxemburský zasiahol do života slovenským miest bolo v roku 1412 odovzdanie 16 spišských miest do zálohy poľskému kráľovi. Výrazne a necitlivo tak na celých 360 rokov rozbil Provinciu spišských miest.

Po Žigmundovej smrti v roku 1437 sa v Uhorsku rozpútal medzi dvoma šľachtickými rodmi boj o trón. Na politickú scénu Uhorska prvý krát vstúpili Habsburgovci. Uhorsko bolo rozdelené, pričom majetky na Slovensku sa stali majetkom Habsburgovcom a spravoval ich český šľachtic Ján Jiskra z Brandýsa. Pomocou vojska, zloženého z bývalých husitov vládol na Slovensku takmer 15 rokov. Niektorí jeho vojaci sa pridali ku bratríkom – lúpežným bojovníkom dodržiavajúcim niektoré husitské tradície. Bratrícke hnutie sa definitívne podarilo zlomiť až Matejovi Huňadymu zvanému Korvín.

Matej Korvín zostal v ľudovom povedomí i historickej pamäti ako jeden najvýznamnejších kráľov Uhorska. Svojimi reformami zachránil Uhorsko, obnovil vážnosť kráľovskej moci a koruny. S jeho vládnutím je spojené utlmenie moci šľachty a rozvoj miest. Ctil si vzdelanie. S jeho menom je spojený vznik prvej univerzity – Academie Istropolitany so sídlom vo vtedajšej Bratislave. Univerzita trvala iba 20 rokov. Bolo to však predznamenanie ďalšieho vzostupu významu Bratislave. Stúpla aj zahraničná prestíž Uhorska. Matej Korvín sa zameral na výboje do Rakúska a Českého kráľovstva, podcenil však nebezpečenstvo Turecka.

Po jeho smrti na Uhorsko doľahlo opäť obdobie šarvátok. Jagelovci nedokázali spravovať krajinu, podľahli presile nespokojných veľmožov a prišli o politickú moc. V roku porážky Dóžovho povstania zasadol v Budíne snem. Boli prijaté právne poriadky – Opus Tripartitum, ktorými si šľachta potvrdila staré výsady a nadobudla nové práva. Bola obmedzená moc kráľa a sloboda miest. Poddaní boli pripútaní ku pôde, až do neúnosnej miery vzrástli ich povinnosti, roboty a dane. O tomto období sa v tomto smere hovorí ako o druhom nevoľníctve. Uhorsko a Slovensko začali zaostávať za vývojom v západnej Európe.

V roku 1521 dobyli Turci Belehrad a otvorila sa im cesta do Uhorska. O päť rokov neskôr sa odohrala pri Moháči bitka, ktorá predznamenala vývoj v strednej Európe na približne dvesto rokov. Tureckému vojsku sa 29. augusta 1526 pri meste Moháč postavil do cesty mladučký uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský. Turci mali viac ako dvojnásobnú prevahu. Ľudovítovi sa nepodarilo koordinovať všetky sily a tak sa na boji nezúčastnili vojská sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského, vojská z Chorvátska, z Česka a ani pomoc z rakúskych krajín, ktorú prisľúbil arcivojvoda Ferdinand I. Jedinou vojenskou jednotkou v zostave uhorského vojska, ktorá mohla protivníkovi spôsobiť problémy, bola ťažká jazda. Pechotu tvorili naverbovaní študenti, tovariši a mestská chudoba.

Ťažká uhorská jazda zaútočila a na tretí pokus sa im podarilo preraziť zostavu tureckého vojska a preraziť do tureckého tábora, kde bola odzadu napadnutá tureckou ľahkou jazdou. Medzitým bola uhorská pechota masakrovaná paľbou tureckého delostrelectva a janičiarov. Pred kompletným zmasakrovaním z boja utiekla ťažká jazda. Mladučký kráľ vidiac porážku ušiel z bojiska tiež. Pri prechode cez potok Cseke pri Moháči spadol z koňa a utopil sa. Jeho osobou vymrela uhorsko-česká vetva jagelovskej dynastie. Okrem kráľa v boji alebo pri úteku zomrela veľká časť vysokej šľachty a cirkevných hodnostárov. Následky boli zničujúce. Uhorsko sa rozdelilo na tri časti pričom zo Sedmohradska vzniklo kniežatstvo, južné Uhorsko sa stalo súčasťou Osmanskej ríše a jadrom okypteného kráľovského Uhorska sa stalo Slovensko, pričom patrila k nemu najzápadnejšia časť dnešného Maďarska a Chorvátska. Hlavnými mocenskými protivníkmi v Karpatskej kotline sa stali Osmani a Habsburgovci. V nasledujúcom období Osmani podnikali ďalšie nájazdy na územie Slovenska. Ich prítomnosť ovplyvňovala dianie na našom území.

foto: webslovensko.sk - pamätník pri dedine Rozhanovce pripomínajúci známu bitku

Martin Šaro,   02 Apr 2017