Zavlečenie prezidentovho syna Michala Kováča a vražda Róberta Remiáša - WebSlovensko.sk
dnes je: nedeľa 22.október 2017 - kalendarium

Zavlečenie prezidentovho syna Michala Kováča a vražda Róberta Remiáša

9.marca 1994 vystúpil prezident Slovenskej republiky Michal Kováč v Slovenskej národnej rade so správou o stave republiky. V prejave vyjadril vážne výhrady voči politike a spôsobom slovenského premiéra Vladimíra Mečiara. O dva dni neskôr bol Vladimír Mečiar z postu predsedu vlády odvolaný.


Zavlečenie prezidentovho syna Michala Kováča a vražda Róberta Remiáša

Mečiar na túto porážku nezabudol a v nasledujúcom období sa prezident stal jeho úhlavným nepriateľom. Pomsta vyvrcholila násilným zavlečením prezidentovho syna do Rakúska a následnými udalosťami, ktoré na dlhé roky poznačili slovenskú spoločnosť.

KONFLIKT PREZIDENT - PREMIÉR

S rozpadom federácie a vznikom samostatnej Slovenskej republiky vyvstala otázka voľby hlavy nového štátu. V tom čase slovenskej politike dominovalo Mečiarovo HZDS, ktoré do prvého kola voľby na základe vlastných primárok nominovalo iného Kováča, Romana. Ten však neuspel a tak do druhého kola hnutie nasadilo v tom čase pomerne nevýrazného ekonóma Michala Kováča. Vtedy sa ešte hlava štátu volila v parlamente a tak sa zmierlivo pôsobiaci Michal Kováč podujal rokovať o podpore aj s opozičnými poslancami. Oplatilo sa a Michal Kováč sa stal prvým prezidentom Slovenskej republiky.

Aj keď nový prezident vyšiel z radov HZDS, jeho predseda a súčasne slovenský premiér veľmi nejasal. Nejasal ani ďalší spolustraník Ivan Lexa, ktorý výsledok prezidentských volieb okomentoval slovami:

„Je to v riti..“

Dôvodom takej reakcie bol zaiste aj fakt, že Michal Kováč patril medzi tých členov HZDS, ktorí požadovali, aby z okolia Mečiara odišli ako Lexa, tak aj šedá eminencia Anna Nagyová. Výsledky volieb preto vyvolávali predtuchu, že premiér Mečiar pri svojej povahe bude mať s prezidentom problém, čo sa aj vyplnilo. Michal Kováč začal funkciu prezidenta vykonávať nezávisle od želaní premiéra a predsedu hnutia a tým sa s ním dostal do neustále sa prehlbujúceho konfliktu.

Prvý konflikt medzi prezidentom a premiérom sa odohral hneď vo februári a marci 1993, keď sa prezident zastal vtedajšieho ministra zahraničných vecí Milana Kňažka. Hneď na to v marci 1993 odmietol za šéfa Slovenskej informačnej služby (SIS) vymenovať Mečiarovho blízkeho spolupracovníka Ivana Lexu. V októbri toho istého roka sa Mečiar pri rekonštrukcii vlády opätovne pokúšal Lexu pretlačiť do významnej funkcie, tentoraz za ministra privatizácie. A opäť neúspešne. Nepomohlo ani blafovanie.

V decembri 1993 Mečiar na mítingu svojím priaznivcom oznámil, že:

„Voľby prezidenta Slovenskej republiky sme prehrali...“

Mečiarova konfrontačná politika v štýle „JA alebo ON“ prinášať „svoje ovocie“. Jeho vláda sa v lete 1993 stala menšinovou, keď z HZDS vystúpili Milan Kňažko a sedem ďalších poslancov. Nepomohlo ani podpísanie koaličnej zmluvy so Slovenskou národnou stranou a tak, keď prezident v novoročnom prejave spomenul potrebu „vlády širšej koalície“, iba prilial olej do ohňa. Vrátilo sa mu to v podobe štvavej kampane ako bumerang... Keďže sa Mečiarovmu hnutiu minul aj koaličný potenciál, bolo mu odkázané od ostatných strán, že ak aj vláda širokej koalície s HZDS, tak len bez Mečiara. Napokon nadišiel už spomenutý 11.marec 1994 a Mečiarov pád.

ODVETA

Mečiar so svojím HZDS odišiel do opozície, no v ústredí hnutia začali spriadať plány odvety. Kontúry plánu predstavil Vladimír Mečiar v júli 1994 na mítingu vo Zvolene, keď avizoval vytvorenie vyšetrovacej komisie na prešetrenie ústavnosti výkonu funkcie Michala Kováča. V septembri 1994 sa konali predčasné parlamentné voľby. S výrazným náskokom v nich zvíťazilo Mečiarovo HZDS. No kontúry budúcej vládnej koalície HZDS-ZRS-SNS ešte poriadne ani nevznikli, už sa u prezidenta Kováča ohlásila návšteva, dvaja Mečiarovi blízki ľudia Oľga Keltošová a Ivan Lexa ho prišli vyzvať, aby odstúpil. Humorista Milan Markovič túto udalosť vo svojej pesničke Víťaz berie všetko glosoval takto:

V štýle svojho predáka
Ivan L. a Oľga K.
presvedčili, že im patrí renta.
Oľga K. a Ivan L.
vyrazili na povel
prevalcovať pána prezidenta.

Zákon? Slušnosť? Etika?
Také sa ich netýka.
Nech sa z Hradu pakuje ten dedko!
Oni sú tu víťazi!
Nech im to nik nekazí.
Vyhrali! A víťaz berie všetko!

Keď návštevníci nepochodilo, nasledujúci rok sa sa nová vládna koalícia zaoberala odvolaním prezidenta v parlamente. V máji 1995 mu dokonca vyslovili nedôveru, aj keď niečo také nemalo právnu oporu v zákonoch.

6.marca 1995 schválila nová Mečiarova vláda novelu Zákona o Slovenskej informačnej službe. Hlavnou zmenou, ktorú novela priniesla, bola zmena kompetencií v navrhovaní a schvaľovaní riaditeľa SIS. Podľa nového mala riaditeľa tajnej služby schvaľovať vláda na návrh jej predsedu. Cieľom bolo, aby sa šéfom SIS stal Ivan Lexa – človek blízky Vladimírovi Mečiarovi. Námestníkom SIS a riaditeľom jej II.sekcie (kontrarozviedka) sa stal ďalší predsedovi HZDS blízky človek - Jaroslav Svěchota. Zatiaľ čo Lexa bol politický nominant, ktorý mal zabezpečiť fungovanie tajnej služby v intenciách politiky vládnucej strany a záujmov jej predsedu, Svěchota ako skúsený spravodajský dôstojník mal zabezpečiť výkonnú stránku jej fungovania.


Jaroslav Svechota

PLÁN ODSTRÁNENIA MICHALA KOVÁČA Z FUNKCIE

V septembri 1998 sa počas skartácie materiálov SIS podarilo zachrániť analytický dokument popisujúci spôsoby ako naložiť s prezidentom Michalom Kováčom. Dokument datovaný 26.májom 1995, podpísaný Lexom a adresovaný premiérovi Mečiarovi bol prezentovaný ako „návrh riešenia vnútropolitickej situácie v Slovenskej republike“. V dokumente sa spomínalo sústredené a opakované uverejňovanie kompromitujúcich materiálov na prezidenta a jeho rodinu, vyhľadávanie nových informácií ako doma, tak aj v zahraničí. Plán predpokladal preverovanie činnosti nadácie Emílie Kováčovej, sledovanie vzťahov a väzieb Michala Kováča na iných ľudí, napríklad exriaditeľa SIS Vladimíra Mitra. Ani samotná prezidentská kancelária nemala ostať ušetrená. Jej činnosť a hospodárenie mali byť pod drobnohľadom. Cieľom týchto aktivít malo byť dosiahnutie odstúpenia prezidenta Kováča.

Druhou možnosťou bolo Odvolanie prezidenta parlamentným hlasovaním. Alternatíva predpokladala získanie jednorázovej tichej podpory 8-9 opozičných prípadne nezávislých poslancov. Mala tak byť dosiahnutá ústavná väčšina na odvolanie prezidenta v parlamente. Alternatíva predpokladala aj možnosť vstupu niektorého z opozičných zoskupení do vládnej koalície. Prostriedkom pre túto alternatívu malo byť prisľúbenie podielu na privatizácii, alebo štátne funkcie. Na poslancov opozície mali byť nastražené aj korupčné pasce. Mal byť vyvinutý tlak aj na opozičné subjekty napríklad odhalením nelegálnych aktivít cirkevných kruhov (napr. Rudolf Baláž) a pod

Treťou alternatívou bolo Zotrvanie prezidenta vo funkcii. Táto alternatíva predpokladala upustenie od útokov výmenou za podpísanie akejsi dohody o zmiery, podľa ktorej by prezident Kováč mohol ostať vo funkcii, avšak musel by upustiť od podpory opozičných subjektov. Predpokladala sa tzv, úplná nestrannosť, ktorá by "neblokovala koalíciu a parlament v práci"

A skutočne... Niektoré z týchto krokov sa vládne hnutie pokúšalo zrealizovať. Niekoľko poslancov spomenutých strán bolo kontaktovaných, pričom im malo byť ponúknutých 5 miliónov Sk. Akcia nevyšla, všetci oslovení odmietli. Bolo treba vymyslieť niečo iné a čoskoro sa čosi našlo. O pravosti dokumentu svedčí aj kauza Triptich Klaňanie troch kráľov. Šlo o diskretizačnú kampaň voči biskupovi Balážovi.

KAUZA TECHNOPOL A OBVINENIE PREZIDENTOVHO SYNA




V priebehu marca až mája 1992 vyplatila spoločnosť Technopol holandskej firme Introcommerce finančnú čiastku 2,3mil. dolárov (v tom čase približne 69 mil. korún) za dodávku textílií. Tie však nikdy nedorazili. Celú vec ešte v tom istom roku vyšetroval Útvar vyšetrovania organizovanej kriminality v Bratislave, no prípad bol založený bez toho, aby bol niekto obvinený. Materiály mali byť skartované.

V septembri 1992 zatkli nemecké bezpečnostné orgány pre podozrenie z nedovoleného obchodovania so zbraňami istého Petra Krylova. Začiatkom roka 1993 bol zadržaný Holanďan Rudolf van der Werff. Ten mal vo svojej výpovedi uviesť, že Peter Krylov spáchal "bližšie nešpecifikovaný podvod na textíliách." Od tohto momentu začala nemecká polícia prešetrovať aj tento podvod, ktorý viedla ako "Jeans Betrug". Zistilo sa, že poškodenou je slovenská akciová spoločnosť Technopol. 5. augusta 1993 bolo v tejto veci zastavené trestné stíhanie voči Van der Werffovi, ktorý bol po odpykaní si trestu za iný podvod prepustený na slobodu. Neskôr bol bavorskými orgánmi opätovne zadržaný a vo februári 1998 bol mníchovským súdom za podvod voči Technopolu predsa len odsúdený.

V septembri 1994 začala slovenská polícia vyšetrovať kauzu Technopol vrs. firma Pro trend. Vyšlo najavo, že v súvislosti s Technopolom už bol jeden podvod vyšetrovaný. V roku 1992 sa k jeho spáchaniu mal priznať istý Peter Krylov, bývalý spolupracovník Rádia Slobodná Európa a človek s podivnou minulosťou.

V novembri 1994 rozšíril Peter Krylov svoju výpoveď v tom zmysle, že na podvode sa spolupodielal aj Michal Kováč mladší syn slovenského prezidenta. O rok neskôr v novembri a decembri 1995 v rozhovore pre Slovenskú televíziu Peter Krylov svoje obvinenie syna slovenského prezidenta z účasti na podvode potvrdil. 11.novembra 1994 vydal Interpol medzinárodný zatykač aj na Michala Kováča ml. (a na Mariána Kočnera a Martina Syč-Milého) v súvislosti s touto kauzou.

Rakúsky denník Die Presse (z 13. 9. 1995) a nemecký denník Süddeutsche Zeitung (z 9.11.1995) priniesli informácie, že Peter Krylov ako bývalý príslušník Štátnej bezpečnosti mohol v Nemecku vykonávať špionáž a pre svoju vydierateľnosť mohol byť donútený k výpovedi voči synovi slovenského prezidenta. Süddeutche Zeitung konštatoval, že v októbri 1994 bola v Mníchove dva týždne blízka spolupracovníčka vtedajšieho slovenského premiéra a predsedu HZDS Vladimíra Mečiara Anna Nagyová. Podľa svedkov mala navštíviť Krylova vo väzení, no vedenie nemeckej väznice tieto informácie odmietlo potvrdiť.

Neskôr, konkrétne v novembri 1995, teda niekoľko mesiacov po zavlečení poskytol Krylov rozhovor Slovenskej televízii, v ktorom svoje slová o Kováčovi juniorovi ako spolupáchateľovi podvodu potvrdil.

Len deń po schválení spomenutej novely zákona o SIS priniesol denník Slovenská Republika blízky vládnemu HZDS rozsiahly článok o zatykači mníchovskej Štátnej prokuratúry na Michala Kováča ml. za podvod. Kópia zatykača sa mala nachádzať v redakcii denníka. Článok, ktorého autorom bol Stanislav Háber, podrobne rozoberal prepojenie Michala Kováča ml. na ďalšie osoby, s ktorými sa mal dopustiť porušenia trestného zákona Nemeckej spolkovej republiky, konkrétne paragrafov 263 ods.1, 267 ods. 1, 25 ods.2, 52 a 53 ods. 1. Podľa článku sudca mníchovského súdu už vydal príkaz na vzatie Michala Kováča ml. do väzby.

V auguste 1995 obdržal Michal Kováč ml. od nemeckej prokuratúry fax s návrhom na vypočutie, ktoré sa malo uskutočniť niekedy medzi 12. a 20. septembrom 1995 buď na pôde nemeckého veľvyslanectva v Bratislave alebo na pôde Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. 31.augusta 1995 podala zástupkyňa nemeckého veľvyslanectva na Generálnu prokuratúru písomnú žiadosť o súhlas s vypočutím Michala Kováča ml. K vypočutiu však už neprišlo. V ten istý deň bol Michal Kováč ml. násilne zavlečený do rakúskeho Hainburgu a zadržaný rakúskymi úradmi.

ZAVLEČENIE PREZIDENTOVHO SYNA

V 90.rokoch ešte na území Slovenskej republiky neplatili medzinárodné právne normy. Týkalo sa to aj účinnosti medzinárodných zatykačov. Na základe toho slovenské orgány nemohli vydať Kováča juniora do Nemecka.

Jaroslav Svěchota svojho času pôsobil v štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti. V tomto období sa mal dostať štúdiu spisov a prípadov ŠtB z 50.rokov 20.storočia. Boli to časy, keď ŠtB unášala režimu nepohodlných emigrantov zo zahraničia späť do Československa. A niekde v týchto spisoch zrejme našiel inšpiráciu riešenia politickej objednávky - diskreditácie prezidenta Michala Kováča. Tá spočívala v zavlečení prezidentovho syna do Rakúska odkiaľ ho mali rakúske úrady vydať do Nemecka.

Po svojom príchode do SIS začiatkom roka 1995 vytvoril Jaroslav Svěchota špeciálny odbor so skratkou OŠO – Odbor špeciálnych operácií. Tento ním priamo riadený útvar mal okrem iných úloh, ktoré však boli nad rámec zákona bol zainteresovaný do špeciálnej úlohy - únos prezidentovho syna do Rakúska. Jaroslav Svěchota začal kontaktovať predstaviteľov Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky a zaujímať sa o kauzu Technopol. Bol vytypovaný človek menom Braňo Chilo Pták, ktorý bol príbuzným už spomenutého Petra Krylova. Úlohou Chilo Ptáka bolo vylákať Kováča juniora na stretnutie odkiaľ mal byť unesený do Rakúska. V polovici augusta 1995 Chilo Pták pricestoval z Českej republiky Bratislavy a niekoľkokrát sa stretol so Svěchotom. Potom mal vylákať mladého Kováča na stretnutie, ktoré sa malo udiať buď v jednom erotickom salóne v Bratislave, alebo v rakúskom Hainburgu. SIS monitorovala Chilo Ptáka, erotické salóny v Bratislave aj rodinu Michala Kováča mladšieho. Nezákonné monitorovanie prebiehalo až do 31.augusta 1995, teda do dňa samotného zavlečenia prezidentovho syna.

Svěchota do plánovania únosu zapojil nielen OŠO, ale aj niekoľko útvarov sledovania a ďalších ľudí. 28.augusta 1995 navštívil zástupcu riaditeľa hraničnej a cudzineckej polície plk. Ladislava Č. Požiadal ho, aby v nasledujúcich dňoch umožnil voľný pohyb príslušníka SIS Milana Lovicha na hraničných priechodoch Bratislava-Berg a Jarovce – Kittsee. Ladislav Č. navštívil Svěchotu v centrále kontrarozviedky aj deň pred únosom. 30.8.1995 nariadil Jaroslav Svěchota príslušníkovi Druhej sekcie SIS kpt. Jánovi Č.aby odšoféroval autobus SIS na trase Bratislava – Modra – Harmónia a späť. Potom mal autobus odstaviť v areáli kontrarozviedky SIS. V deň únosu v skorých ranných hodinách si Svěchota od autoreferenta kontrarozviedky vybral štyri štátne poznávacie značky rôznych okresov na motorové vozidlá.

V deň únosu mal službu príslušník SIS Dušan H. v sledovacom Mercedese 208D. Auto parkovalo niekoľko dní pred domom Michala Kováča mladšieho vo Svätom Jure. V Jure boli v autách rozmiestnení aj ďalší príslušníci SIS, medzi nimi aj príslušník „sledovačky“ SIS Oskar Fegyveres.

31.augusta 1995 po desiatej hodine predpoludním opustil Michal Kováč mladší svoj rodinný dom vo Svätom Jure. Hneď za obcou mu cestu skrížili a zablokovali automobily Seat Cordoba a Seat Toledo. Z áut vystúpilo osem mužov, z ktorých jeden bol oblečený vo vojenskej uniforme. Muži sa nelegitimovali ani Kováčovi neoznámili o čo ide. S namierenou pištoľou ho mali požiadať, aby si presadol do ich auta s oznámením, že ak bude spolupracovať do večera môže byť doma. Keďže mladý Kováč nesúhlasil, násilím ho vytiahli z auta, nasadili mu putá. Neskôr, keď sa pokúsil ujsť, dostal elektrošoky, na hlavu mu natiahli masku a k hlave priložili pištoľ. Potom do neho naliali dve fľaše alkoholu. Kováč junior upadol do bezvedomia a prebral sa až v nemocnici v Hainburgu. Okolo 17.00 h popoludní zaznamenala policajná stanica v Hainburgu telefonát zo Slovenska. Neznámy mužský hlas (zistilo sa, že išlo o príslušníka SIS Jozef T.) upozornil rakúskych policajtov, že pred policajnou stanicou je zaparkovaný Mercedes slovenskej poznávacej značky BLD 46-41, v ktorom sa nachádza Interpolom hľadaný Michal Kováč mladší. No uskutočnil sa ešte jeden telefonát.

„41, strieborný Mercedes, Hainburg, policajná stanica, stojí pred tým. A keď tam nebude stáť, už ho majú policajti v Hainburgu.“
„Áno v poriadku…“
„Dobre“
„Ďakujem“
„Všetko dobré“

Šlo o rozhovor riaditeľa SIS Ivana Lexu a vtedajšieho vplyvného podnikateľa, bývalého riaditeľa Devín banky a neskôr majoritného vlastníka Piešťanských kúpeľov Karola Martinku. Martinka po páde Mečiarovej vlády utiekol do zahraničia v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu. V súčasnosti je už mŕtvy. Telefonát naznačoval jeho prepojenie s únosom.

V kufri Mercesdesu našli rakúski policajti mladého Kováča vo veľmi biednom fyzickom a psychickom stave. Ten počas vypočutia rakúskymi vyšetrovateľmi podal prvé svedectvo o svojom únose. Súčasne pomohol vytvoriť identikity svojich únoscov.

Ako už bolo konštatované vyššie, všetko napokon bolo inak ako plánovali únoscovia. Vyšší krajinský súd vo Viedni pri prepustení Michala Kováča ml. z vydávacej väzby, odôvodnil jeho nevydanie slovami, že Michal Kováč ml. bol do Rakúska zavlečený protiprávne a jeho vydanie do Nemecka by bolo porušením občianskych práv Michala Kováča mladšieho. Nevyhovel preto žiadosti nemeckej prokuratúry o jeho vydanie do Nemecka, kde na neho vydali medzinárodný zatykač. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na zavlečení sa podieľali slovenské štátne orgány. Kováč junior sa mohol vrátiť na Slovensko.

VYŠETROVANIE ZAVLEČENIA

Prakticky hneď po únose sa v tajnej službe začalo so zahladzovaním stôp. Týkalo sa to techniky, ktorá bola pri únose použitá. Niekedy v máji 1996 niekto v novinách Avízo dokonca uverejnil inzeráty s ponukou odpredaja automobilov, o ktorých svedkovia tvrdili, že boli pri únose použité. Bol medzi nimi aj Mercedes 208D a ďalšie. V rovnakom čase ako vyšiel spomenutý inzerát, mali byť spomenuté autá vyradené z evidencie SIS.

Tých dôkazov a indícií však bolo toľko, že aj napriek ich zahladzovaniu prvý vyšetrovateľ únosu Jaroslav Šimunič už po šiestich dňoch ohlásil, že sa podkýňa o dôkazy a páchateľov chytí, aj keby nechcel. Dokonca mal obdržať telefonát od neznámeho človeka, ktorý sa predstavil ako príslušník SIS, a ktorý ho mal informovať, že všetky vozidlá použité pri únose sa majú nachádzať v objekte SIS na Kukučínovej ulici. Keď však Šimunič požiadal riaditeľa SIS Lexu, aby zbavil mlčanlivosti niektorých príslušníkov SIS a umožnil vyšetrovateľom prehľadať garáže SIS, ten reagoval obvinením Šimuniča z páchania trestného činu šírenia poplašnej správy, ohrozovania štátneho tajomstva a zneužívania funkcie verejného činiteľa. Šimunič bol ešte v ten deň z prípadu odvolaný.

Podobne pochodil aj druhý vyšetrovateľ Peter Vačok. Aj on sa za chvíľu začal „podkýňať o dôkazy“. Asi po mesiaci a výpovedi Oskara Fegyveresa zadržal niekoľkých príslušníkov SIS a obvinil ich zo sledovania Kováča ml. a prípravy jeho zavlečenia. No keď zo zasadnutia vyšetrovacieho tímu vyhodil Svěchotu pretože prítomnosť zástupcu SIS pri vyšetrovaní trestnej činnosti nebola v súlade so zákonom a navyše samotná SIS bola dôvodne podozrivá zo spáchania trestného činu zavlečenia a požiadal Lexu o zbavenie mlčanlivosti zadržaných príslušníkov SIS, stihol ho podobný osud ako jeho predchodcu. Lexa obvinil vyšetrovateľov z psychického nátlaku na SISkárov, banditizmu, narušovania verejného poriadku a navádzania na krivú výpoveď. Vačok sa musel porúčať. Porúčať sa museli aj riaditeľ Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ Vladimír Lamačka a jeho zástupca Luzort. Odísť musel aj riaditeľ Krajského úradu vyšetrovania PZ Jozef Šátek

V tom čase unikla na verejnosť nahrávka telefonického rozhovoru medzi Lexom a ministrom vnútra Hudekom. Z rozhovoru, v ktorom Hudek avizoval, že „vyšetrovateľa kopne do gúľ“, za čo mu Lexa chcel dať „pusu na čelo“ vyplynulo, že najvyššie štátne miesta ovplyvňujú vyšetrovanie. Prvotná Hudekova reakcia pravosť nahrávky potvrdila, následne však obaja začali zapierať a nahrávku označili za montáž. Nahrávky svojho hlasu však vyšetrovateľom neposkytli. Zasahovanie najvyšších štátnych miest do vyšetrovania nepriamo to potvrdil aj predseda vlády Mečiar, keď na mítingu svojho hnutia ohlásil, že prípad bude pridelený „Stredoslovákom“. Tak sa aj stalo.

Novým šéfom Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností sa 9.októbra 1995 stal Ján Kosťov z Okresného úradu PZ v Žiari nad Hronom a neskôr Okresného úradu vyšetrovania v Banskej Bystrici. Bolo 17. októbra 1995 keď Kosťov pridelil vyšetrovací spis Jozefovi Čížovi. Nová metla začala zametať dobre. Tentokrát však v prospech zosnovovateľov zavlečenia. Číž začal presadzovať verziu o tzv. samoúnose. Podklady a svedkov dokladajúcich pravdivosť tejto verzie zabezpečovala SIS: Číž napokon 20.mája 1996 celý prípad zavlečenia prezidentovho syna „založil“. Uznal tak, že trestný čin únosu sa stal, skutkový stav podľa neho nedovoľoval začať trestné stíhanie voči konkrétnej osobe, či skupine osôb.

V tejto časti treba dodať, že krátko po únose vznikla aj paralelná tajná služba, ktorá si dala za úlohu monitorovať činnosť oficiálnej Lexovej SIS a dokumentovať jej nezákonné aktivity. Viedli ju Vladimír Mitro (jej bývalý aj neskorší riaditeľ) a Igor Cibuľa. Ako sa neskôr ukázalo, pracoval pre ňu aj bývalý novinár Peter Tóth. A práve Tóth sa pre svoje články o prípade stal terčom fyzického útoku. 52.oddelenie SIS zosnovalo aj podpálenie jeho auta.

OSKAR FEGYVERES

Oskar Fegyveres je bývalým policajtom a bývalým príslušníkom SIS. Patril medzi SISkárov z tzv.sledovačky, ktorí krátko pred zavlečením a počas nneho zabezpečovali sledovanie prezidentovho syna. Po únose sa podieľal na zahladzovaní stôp. Počas tejto činnosti oslovil svojho priateľa policajta z Galanty Jána V. s požiadavkou, aby vyrobil na 31.augusta 1995 pre sledovací Mercedes 208D falošné alibi. Ján V. tejto udalosti informoval vyšetrovateľa Vačoka. V novembri 1995 vybuchli pri dome Jána V. dva granáty.

Medzitým sa Oskar Fegyveres podľa vlastných slov cítil čím ďalej tým viac podvedený vedením tajnej služby. Situáciu často konzultoval so svojím priateľom, taktiež bývalým policajtom Róbertom Remiášom a nakoniec sa rozhodol, že s tým treba niečo urobiť. A preto, keď ho navštívil druhý vyšetrovateľ Peter Vačok a požiadal ho o výpoveď, Fegyveres začal vypovedať o svojom podiele ako aj podiele SIS na zavlečení syna prezidenta. Po niekoľkých hodinách od výpovede s pomocou Roberta Remiáša Fegyveres Slovensko opustil a ukryl sa v zahraničí. Bola nedeľa 24.septembra 1995.

Od pondelka 25.septembra začali príslušníci SIS kontaktovať Fegyveresa staršieho a zisťovať, kde sa jeho syn nachádza. SIS začala prostredníctvom otca Oskarovej snúbenice tlačiť na snúbenicu Adrianu aby vypovedala podľa predstáv SIS. Tá sa napokon rozhodla utiecť za Oskarom.

Medzitým navštívil Remiáš Petra Tótha, v tom čase novinára v denníku SME. Tóth sa venoval kauze zavlečenia a Remiáš ho požiadal o pomoc s vybavením politického azylu pre Oskara Fegyveresa. Tóth posunul žiadosť ďalším ľuďom, až si vybavovanie azylu začalo žiť svojim životom. Ruku k dielu priložili napríklad bývalý príslušník SIS Igor Cibula, či Milan Kňažko. Fegyveres sa nachádzal v zbernom tábore pri Berne vo Švajčiarsku, kde mu žiadosť najskôr zamietli.

Po nástupe Kosťova a Číža do funkcií sa začala aj diskretizácia Fegyveresa. Číž v Rádiožurnáli Slovenského rozhlasu zverejnil jeho plné meno. Provládne médiá začali kydať na Fegyveresa špinu. Sledovaná bola jeho rodina, Tóth, Remiáš ale aj právny zástupca rodiny prezidenta Kováča JUDr. Havlát, ktorý sa taktiež podieľal na vybavovaní azylu pre Fegyveresa. A pri častých cestách do Švajčiarska nechtiac priviedli za Fegyveresom aj SISku. Z tejto skupiny SIS, ktorá ho vypátrala mal na mieste ostať jeden dôstojník, ktorý mal počkať na nejaké komando, ktoré ho malo údajne zlikvidovať. V tom čase už bol Róbert Remiáš po smrti.

Po Remiášovej smrti sa spojkou Fegyveresa a jeho snúbenice s domovom stala dvojica Miloš Lauko a Ľubor Kováčik. Aj keď im Fegyveres úplne nedôveroval, po Remiášovej smrti nemal inú možnosť, len začať s dvojicou spolupracovať. Lauko vybavil úkryt v Poľsku, odkiaľ mala nasledovať plavba do Švédska, kde sa mala uskutočniť fingovaná svadba. No Lauko Fegyveresa zavádzal, keď mu tvrdil, že trajekt do severskej krajiny chodí raz do týždňa. A počas čakania sa Lauko pokúšal Fegyveresa nahovárať, aby zmenil výpoveď. Fegyveres so snúbenicou sa preto rozhodli viac sa s oboma nestretnúť.

Nepríjemné preto bolo ich pražské stretnutie. Lauko a Kováčik tvrdili, že sú sledovaní SIS a chceli natočiť video s Fegyveresom. Lauko mal mať strach o život, preto šiel aj za hovorcom HZSD Stanislavom Háberom a vyrozprával mu, že je sledovaný, lebo robil Fegyveresovi spojku. Háber sa po porade s vrchnosťou vrátil s podmienkou, že ak Lauko pôjde vypovedať pred vyšetrovateľa a televíznu kameru, bude mať pokoj. Tak vznikol známy dokument Utajení svedkovia prehovorili, v ktorom dve vyštvorčekované hlavy, Lauko a Kováčik, mimo iného tvrdili, že prezident Kováč mal podplatiť Fegyveresa, aby krivo obvinil SIS. Fegyveres sa definitívne prestal s dvojicou stýkať.

VRAŽDA RÓBERTA REMIÁŠA

Róbert Remiáš bol bývalým policajtom a veľmi dobrým priateľom Oskara Fegyveresa. Spoznali sa počas štúdia na Strednej odbornej škole pohraničného vojska v Holešove. Práve z popudu Remiáša sa Fegyveres rozhodol vypovedať pred vyšetrovateľom Vačokom a objasniť podiel SIS na zavlečení prezidentovho syna. A v ten istý deň, ako Fegyveres vypovedal pred Vačokom, obaja na požičanom aute unikli do Maďarska. Remiáš sa stal spojením Fegyveresa s domovom a z tohoto dôvodu sa stal zaujímavým pre SIS, ktorej autá ho začali sledovať. No onedlho prišlo nepríjemné prekvapenie.

Jedného dňa sa Remiáš u Tótha objavil opäť, tentoraz mal pre neho „novinu“, jeho sledovatelia sa zmenili. Autá, ktoré ho sledovali, mali nitrianske poznávacie značky. Ich sledovanie bolo drzé a malo dať Remiášovi najavo, že je sledovaný nie profesionálmi z bezpečnostných zložiek ale aj mafiánmi. Samotná objednávka sledovania prišla od Svěchotu, ktorý sa s ňou obrátil na šéfa bratislavského podsvetia Miroslava Sýkoru. Ten zase kontaktoval svojich podriadených z Nitry, partiu bossa Ľuboša Ferusa.

Remiáš sa s prosbou o pomoc obrátil na vtedajšieho vyšetrovateľa únosu Jozefa Číža. Číž osobnú ochranu prisľúbil, avšak s podmienkou, že Remiáš prezradí úkryt svojho priateľa, čo Remiáš odmietol. Agresívne prenasledovanie Remiáša pokračovalo, až prišiel 29.apríl 1996. Remiáš sa večer vrátil domov s rozhodnutím, že už nikam nejde. No na odkazovači si našiel odkaz od istého Albánca, vraj aby sa ešte zastavil v istom podniku v bratislavskom Ružinove. Na miesto stretnutia však už nedorazil. Približne o 22:30 jeho BMW 325 na Karloveskej ceste vybuchlo. Remiáš pár minút po explózii ešte žil. Z horiaceho auta sa mu však vyprostiť nepodarilo a v aute uhorel.

Na mieste výbuchu bol mal byť videný aj Tibor Pápay, vtedajší šéf mafie v Dunajskej Strede. Všetko malo vyzerať tak, že explózia auta bola výsledkom vybavovania si účtov medzi „autíčkarmi“. V takom zmysle len jeden deň po vražde informovalo ministerstvo vnútra verejnosť. No experti Kriminalisticko expertízneho ústavu odhalili pravú príčinu explózie Remiášovho auta. Vďaka Tiborovi Šmídovi sa Slovensko dozvedelo, že príčinou smrti Róberta Remiáša bola explózia nástražného výbušného systému umiestneného v blízkosti palivovej nádrže jeho auta.


Zhorené auto Róberta Remiáša v Karlovej Novej vsi

Predpokladá sa, že smrť Remiáša bol odkaz určený všetkým vtedajším príslušníkom SIS, ktorí by chceli nasledovať Oskara Fegyveresa a vypovedať o praktikách Lexovej SIS. Rovnako je možná aj iná verzia, že za smrťou Remiáša stojí podsvetie, konkrétne Miroslav Sýkora a jeho skupina, ktorá Remiáša sledovala a umiestnením nástražného systému a jeho odpálením ho mala iba vystrašiť.

AMNESTIE, ÚTEK IVANA LEXU A ĎALŠÍ VÝVOJ

Rok 1998 bol rokom konca funkčného obdobia prezidenta Kováča a parlamentných volieb. Vládna ganitúra Vladimíra Mečiara musela začať konať. Okrem iných káuz bolo potrebné urobiť „príslušné kroky“ aj v kauzách týkajúcich sa Slovenskej Informačnej služby, zavlečenie prezidentovho syna a vraždy Róberta Remiáša nevynímajúc.

Funkčné obdobie prezidenta Michala Kováča sa skončilo koncom januára. 3.marca 1998 prijala Mečiarova vláda uznesenie, ktorým vzala na vedomie, že sa ujala niektorých prezidentských právomocí. A jeden z prvých jej krokov bol bezprecedentný. Vláda totiž prijala amnestiu v rámci ktorej boli amnestované aj skutky „súvisiace s oznámením o zavlečení Michala Kováča ml. do cudziny“.

Jesenné parlamentné voľby vyhralo Mečiarovo HZDS, avšak, ako až tradične, sa mu minul koaličný potenciál. Nastúpila vláda širšej koalície tvorenej predchádzajúcou opozíciou. Premiérom sa stal Mikuláš Dzurinda, ktorý vyhlásil novú amnestiu, ktorou zrušil amnestie Mečiarovej vlády na činy zavlečenia. Svoju správu o činnosti SIS za predchádzajúce obdobie v parlamente predniesol jej nový riaditeľ Vladimír Mitro. Správa odhalila prepojenie SIS na organizovaný zločin a jej namočenie v mnohých závažných kauzách vrátane zavlečenia prezidentovho syna.

Pod dozorovaním prokurátora Michala Serbina sa obnovilo vyšetrovanie zavlečenia. Padli prvé obvinenia. Obvinený bol Jaroslav Svěchota a niektorí ďalší bývalí funkcionári SIS, napríklad Gejza Valjent, Róbert Beňo, Milan Lovich a Igor Majtán. Národná rada Slovenskej republiky vydala Ivana Lexu, ktorému Vladimír Mečiar uvoľnil miesto v parlamente a poskytol poslaneckú imunitu, na trestné stíhanie v piatich kauzách. Lexa sa dokonca ocitol v kolúznej väzbe. Podobne na tom bol aj Svěchota, ktorý označil za ideového vodcu únosu vtedajšieho premiéra Mečiara. Samotnú akciu sledovania, zadržania a zavlečenia mal riadiť Ivan Lexa prostredníctvom riaditeľa 2.sekcie SIS Jaroslava Svěchotu a riaditeľa 46.odboru SIS Gejzu Valjenta.

Vo veci vraždy Róberta Remiáša sa v novembri 1999 začalo trestné stíhanie dvoch podozrivých, Imricha Oláha a Jozefa Roháča. Obidvaja pochádzali z prostredia organizovaného zločinu. Jozef Roháč bol jeden z vykonávateľov nájomných vrážd. Mimo iného je vrahom bossa košického podsvetia Róberta Holuba.

Do hry však vstúpil senát Ústavného súdu pod vedením Tibora Šafárika. Ten najskôr v lete 1999 vydal rozhodnutie, podľa ktorého premiér Dzurinda nemal právo udeľovať amnestie, lebo na to nemal splnomocnenie od vlády. Lexa sa dostal na slobodu a cez Moskvu ušiel do zahraničia. V decembri 1999 Šafárikov senát prijal podnet Jaroslava Svěchotu a vydal bezprecedentné rozhodnutie, podľa ktorého začatím trestného stíhania vo veci zavlečenia boli porušené jeho ústavné práva. Šafárikov senát vydal toto rozhodnutie aj napriek tomu, že iný senát ÚS pod vedením Jána Drgonca odmietol podobný podnet Ivana Lexu s odôvodnením, že neboli využité všetky opravné prostriedky. Argumentoval aj tým, že Mečiarove amnestie sa nevzťahovali na samotný skutok zavlečenia. Nič nebolo platné a tak v decembri 2002 Najvyšší súd Slovenskej republiky s definitívnou platnosťou rozhodol, že amnestie Vladimíra Mečiara sú platné.

Lexu napokon chytili v júli 2002 v Južnej Afrike a dopravili na Slovensko. Postupne bol slovenskými súdmi oslobodený spod všetkých obvinení. Na skutok zavlečenia sa však vzťahovali amnestie.

V roku 1999 sa konali prezidentské voľby. Jedným z kandidátov bol aj Vladimír Mečiar. Na jednom z predvolebných mítingov sa mu stala nepríjemná vec. Z oči do očí stretol s matkou Róberta Remiáša, ktorá sa prišla pozrieť na toho, kto jej zabil syna.

A ČO ĎALEJ?

Ani dvadsať rokov od oboch skutkov neboli ich páchatelia nepotrestaní. Niektorí aktéri zapletení do zavlečenia sú už po smrti. Napríklad Jaroslav Svěchota, Miroslav Sýkora alebo Peter Križanovič. Iní majú problémy so zákonom. Napríklad príslušníci komanda, ktoré pacifikovalo Kováča juniora Ľuboš Kosík, alebo šéf útočného komanda Michal Hrbáček. Ivan Lexa podniká.

Slovenský parlament niekoľkokrát rokoval o zrušení stále platných Mečiarových amnestií na skutok zavlečenia. Neúspešne. V roku 2017 mal premiéru film Únos režisérky Mariany Čengel Solčanskej, ktorý je inšpirovaný zavlečením prezidentovho syna. Súčasne sa v slovenskej spoločnosti vytvorila veľká spoločenská objednávka zrušenia Mečiarových amnestií, ktorú doprevádzala petičná akcia za zrušenie spomenutých amnestií. Do parlamentu sa dostali dva návrhy na ich zrušenie – návrh poslanca Jána Budaja a vládny návrh. Parlament napokon schválil vládny návrh a ústavný súd svojím rozhodnutím z 31.mája 2017 zrušenie amnestií potvrdil.

V prípade vraždy Róberta Remiáša si podľa pôvodnej žaloby mal jeho vraždu objednať Ivan Lexa priamo u bossa podsvetia Miroslava Sýkoru. Ten mal danou úlohou poveriť Imricha Oláha a Jozefa Roháča. No 18. septembra 2006 bratislavská krajská prokuratúra zastavila trestné stíhanie oboch podozrivých. Taktiež bolo v tejto zastavené veci aj trestné stíhanie Ivana Lexu. V roku 2016 však bolo vyšetrovanie obnovené, nakoľko sa mali objaviť nové skutočnosti. Špekuluje sa, že je za tým prelomenie mlčania bossa podsvetia Mikuláša Černáka.

použité zdroje:
Ľuba Lesná: Únos demokracie
Ľuba Lesná: Únos prezidentovho syna alebo krátke dejiny tajnej služby. [s.l.] : vydalo GMT a.s., 1998. ISBN 80-967947-0-1. S. 197s + príloha
20 rokov od vraždy Róberta Remiáša - príspevok z publicistického cyklu reportéri
webslovensko.sk - archív článkov z denníka SME z 90.rokov
žaloba prokurátora Michala Serbina vo veci zavlečenia Michala Kováča ml.

Martin Šaro,   26 Mar 2017