Habáni - WebSlovensko.sk
dnes je: nedeľa 19.august 2018 - kalendarium

Habáni

Odpor proti svetskej cirkvi na konci 15. a najmä začiatkom 16.storočia vyústil do sformovania reformného prúdu - protestantizmu, ktorý sa rozvinul do viacerých svojich odnoží. Takou bol aj náboženský prúd - anabaptizmus.

Habáni

Anabaptisti, alebo aj novokrstenci sa objavili v alpských krajinách začiatkom 16.storčia. Centrum anabaptistického hnutia sa vyformovalo v Zürichu, odkiaľ však boli po roku 1525 vyhnaní a uchýlili sa do okolitých krajín – Hessenska, Bavorska a Porýnia. V roku 1526 sa prvá skupina usídlila na Morave a v roku 1545 vznikli prvé dvory v Sobotišti.

Na Slovensku vznikol aj názov pre komunitu anabaptistov, ktorí vytvorili nezávislé jednotky. Z nemeckého „Haus haben“ sa vzniklo pomenovanie – Habáni. Prvotný názov NOVOKRSTENCI-ANABAPTISTI vznikol na základe zmýšľania, že krst detí je nesprávny a pre vstup do cirkvi by sa mal človek rozhodnúť na základe vlastného vedomia, teda až v dospelosti.

Habáni siahli vo svojich predstavách ku koreňom kresťanstva, k jeho prvotnej forme. Utvorili vlastné obce založené na hospodárskej a sociálnej rovnosti. Zrušili súkromné vlastníctvo a zaviedli nový spoločenský poriadok, ktorý bol nútený dodržiavať každý člen. V roku 1660 navštívil habánsky dvor vo Veľkých Levároch cestovateľ Hochberg. Hochberg obdivoval čistotu, poriadok a hospodárstvo habánskeho dvora, ako aj ideálne vzťahy, aké medzi habánmi panujú v osobnom živote. Habáni si údajne nezávideli, nehádali sa, ale všetci v tichosti a pokore pracovali.

Táto pokora však habánov neuchránila od prenasledovania. Habáni neuznávali svetskú ani cirkevnú moc. Odmietali slúžiť v armáde a pod. To bolo hlavnou príčinou ich perzekúcií a úteku zo Švajčiarska najprv na južnú Moravu. Ďalší pohyb Habánov bol nasledovný:

  • V roku 1535 na základe rozhodnutia zemského snemu v Znojme boli Habáni vypovedaní z Moravy. Toto rozhodnutie spočiatku spôsobilo iba putovanie habánskych obcí po Morave.
  • V roku 1546 začali Habáni definitívne opúšťať Moravu a začali sa usídľovať na panstve Branč a na holíčsko-šaštínskom panstve.
  • V roku 1548 proti pobytu habánov v krajine vystúpil aj uhorský snem, ktorý prijal zákon na obnovu náboženského poriadku v krajine. V dôsledku toho sa časť habánov vrátila naspäť na Moravu.
  • Po bitke na Bielej Hore (1620) habáni v dôsledku nastupujúcej rekatolizácie krajiny Moravu definitívne opustili.
  • Od roku 1622 žili vo vyše tridsiatich obciach na území západného Slovenska , predovšetkým na Záhorí (Sobotište, Veľké Leváre, Malacky, Moravský Sv. Ján, Brodské, Holíč, Gbely, Senica, Borský Sv. Jur. Šaštín, Kátov, Častá, Chtelnica, Dechtice a i.). Spoločných habánskych dvorov bolo sedem - Sobotište, Dechtice, Veľké Leváre, Moravský Ján, Košolná, Častá. Predpokladá sa, že na Slovensku sa usadilo asi 12 000 habánov, ktoré žili v približne tisíc dvoroch.

Život habánov na západnom Slovensku bol relatívne pokojný. Uhorská šľachta prizývala týchto nových osadníkov, ktorí vynikali znalosťou mnohých remesiel (asi 30), najmä výrobou fajansy (obrázok), spracovaním dreva, stavbou mlynov, domov a mostov, výrobou tehál, nožov či piva, a preto ich nechali na pokoji. Ďalším dôvodom bolo, že z remeselnej výroby plynuli miestnym šľachte nemalé príjmy. Ani cirkev nebola touto sektou zvlášť ohrozená, lebo habáni ako cudzí etnický prvok nezískali nasledovníkov v radoch obyvateľstva.




Napriek tomu sa habánske spoločenstvá v osemdesiatych rokoch sedemnásteho storočia začali rozpadávať. O skutočných príčinách rozpadu habánskych spoločenstiev nepriamo hovoria akési vizitácie stavu obcí vykonávané zo strany popredných predstaviteľov habánskej viery. Tí zistili, a to už v prvej polovici 16. storočia, že poprední funkcionári habánskych obcí v rozpore s učením, zneužívali svoje postavenie, hromadili majetok, vrátane peňazí, svojim manželkám a blízkym príbuzným prideľovali, alebo vymýšľali nepotrebné funkcie a pod. Habánske spoločenstvo nemalo dostatok vlastných síl udržať spoločnosť na pôvodnej ideologickej platforme. Na zachovaní rovnostárskej spoločnosti však nakoniec nemali záujem ani poprední habánski funkcionári, ktorí nemali pod zorným uhlom habánskeho spoločenstva možnosť užívať nazhromaždený majetok. Spoločné hospodárenie zaniklo koncom 18. storočia. Jednotlivé rodiny sa osamostatnili, habánske obce však nezanikli. Fungovali naďalej ako samostatné obce s vlastnou samosprávou i vlastným habánskym náboženstvom.

V 18.storočí začal na habánov vykonávať nátlak štát. V roku 1733 panovník nariadil pokrstenie všetkých habánskych detí a v roku 1761 boli všetci habánski funkcionári internovaní v kláštoroch, pričom im boli zhabané náboženské knihy. Zároveň boli zrušené všetky ich výsady a habánske obce boli dejure zrušené. V priebehu nasledujúcich rokov všetci habáni vstúpili aspoň formálne do katolíckej cirkvi. Habánov netoleroval ani Tolerančný patent z roku 1781. Časť habánov sa odsťahovala do Ruska, kde sa ich história opäť zopakovala - od ich privítania ako privilegovaných remeselníkov po snahu o zbavenie výsad a odchod z krajiny do severnej Ameriky, kde sa habánske spoločenstvá udržali až do dnešných dní. (Ani tam ich však neobišli problémy so štátnou mocou, napr. v dôsledku povinnej vojenskej služby počas vojny vo Vietname).

Aj na území západného Slovenska na Záhorí v obciach Veľké Leváre, Sobotište a Moravský Sv. Ján žijú potomkovia habánov. Ich úradne síce neuznané ale defacto fungujúce obce tu boli ešte v prvej polovici 20. storočia. V tých časoch si volili aj vlastného forštehera i spravovali spoločný - obecný majetok. Do roku 1918 mali i vlastné nemecké školy. Počas 2. svetovej vojny sa časť habánov na základe etnickej príslušnosti svojich predkov politicky zaangažovala spôsobom, ktorý ohrozil ich zotrvanie v ČSR po skončení vojny. Habáni preto po r. 1945 rýchlo opustili svoj jazyk a vedome kultúrne splynuli s ostatným obyvateľstvom, od ktorého sa v skutočnosti v tom čase už takmer vôbec neodlišovali. Dnes žijúci potomkovia habánov si udržali iba habánske priezviská, majetok svojich predkov a povedomie habánskeho pôvodu.

Martin Šaro,   07 Jun 2018