Alexander Dubček - WebSlovensko.sk
dnes je: nedeľa 17.december 2017 - kalendarium
športové výsledky-prehľady-ročenky

Alexander Dubček

Alexander Dubček bol politik, štátnik a hlavný predstaviteľ obrodného procesu tzv. Pražskej jari.


Alexander Dubček

Dubček (* 27. novembra 1921, Uhrovec - † 7.novembra 1992, Praha) sa narodil v rodine stolára, paradoxne v tom istom dome ako Ľudovít Štúr.

Otec Alexandra Dubčeka Štefan pracoval istý čas v USA a priama životná skúsenosť s kapitalizmom v ňom prebudila ľavicové zmýšľanie, ktoré ho priviedlo až medzi komunistov.

Roku 1921 sa Štefan Dubček stal spoluzakladateľom Komunistickej strany Česko-Slovenska (KSČ). O štyri roky neskôr, v roku 1925 spoločne so svoju manželkou, tiež silne proľavicovo orientovanou, odišiel do sovietskeho Turkestanu (dnes Kirgizstan). Obidvaja manželia boli účastní na projekte Interhelpo. V tom čase mal malý Alexander štyri roky a Kirgizstane sa stretol s naozajstnou chudobou. V Sovietskom zväze začal aj chodiť do školy. Počas tohto svojho ranného životného obdobia sa Dubček naučil veľmi dobre po rusky.

Rodina sa presťahovala do mesta Gorkij (dnes Nižný Novgorod) a v novembri 1938 sa vrátila na Slovensko. O rok neskôr Alexander vstúpil do vtedy ilegálnej Komunistickej strany Slovenska (KSS).

Ako vyučený strojný zámočník začal Dubček pracovať v Dubnici nad Váhom. Tam ho zastihlo aj aj Slovenské národné povstanie, do ktorého sa aktívne zapojil. V povstaní sa stretol aj s bratom, ktorý sa pridal ku partizánom. Po skončení vojny sa Dubčekov otec vrátil z Matthausenu a v septembri 1945 si Alexander Dubček vzal svoju priateľku Annu za manželku.

Po skončení 2.svetovej vojny pracoval Dubček v Trenčíne a v Banskej Bystrici na rôznych politických postoch. Plynulá znalosť ruštiny ho predurčila k štúdiu politických vied v Moskve (1955 - 1958) a tak si mladý komunista mohol privoňať ku zmenám v postalinskom Sovietskom zväze, kde bol práve Chruščovom odhalený a pomenovaný stalinský kult osobnosti. Jeho proreformný svätonázor sa ďalej formoval pri práci straníckej rehabilitačnej komisie, kedy sa zoznámil s krutou skutočnosťou politických procesov prvej polovice 50. rokov. Išlo pri tom iba o procesy s komunistami.

Svoju kariéru funkcionára v komunistickej strane odštartoval Dubček v roku 1962, keď ho zvolili za vedúceho tajomníka KSS v Bratislave. Od roku 1963 už zastával post prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS). Na konci roka 1967 sa dostal do roztržky s vtedajším, v tom čase už nepopulárnym prezidentom ČSSR Antonínom Novotným. Medzi 3. a 5.januárom 1968 sa plénum Ústredného výboru Komunistickej strany Česko-Slovenska (ÚV KSČ) rozhodlo oddeliť funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky. Pri zložitej vnútroštátnej situácii, keď bola situácia v štáte poznačená napríklad aférou okolo generála Šejnu, bol Novotný zbavený funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a ako kompromisné riešenie bol do tejto funkcie zvolený Alexander Dubček, ktorý mal povesť nekonfliktného, priateľského a usmievavého človeka. Bol to vhodný kandidát prijateľný ako pre tábor reformistov, tak aj konzervatívcov v rámci KSČ.




Pri príležitosti dvadsiateho výročia tzv. Víťazného februára (komunistického prevratu z roku 1948) predniesol novopečený najvyšší predstaviteľ komunistov v Česko-Slovensku zásadný prejav, ktorý vedúcich predstaviteľov komunistických strán bývalého východného bloku najmä tej sovietskej veľmi nepotešil. No obrodný proces, ktorý vošiel do histórie ako Pražská jar, a počas ktorého dochádzalo ku uvoľneniu pomerov v Česko-Slovensku bol však už naštartovaný. V tom čase sa začali vytvárať aj podmienky pre vytvorenie novej štátnej platformy. Česko-Slovensko sa malo stať federáciou. O spoločensko-politickej situácii rokoval v dňoch 29. mája až 1. júna Ústredného výboru KSČ. Na stretnutí Dubček konštatoval, že sa podarilo získať dôveru občanov v politiku KSČ. Takú dôveru nepožívala v histórii žiadna z komunistických politických strán. No československí reformisti si nedokázali získať dôveru svojich sovietskych spojencov.

Vrcholní predstavitelia Sovietskeho zväzu a ďalších socialistických krajín na čele s Brežnevom sa však na zmeny a procesy, ktoré v Česko-Slovensku prebiehali, dívali z nevôľou. 4.mája 1968 boli do Moskvy pozvaní vedúci predstavitelia KSČ a vlády ČSSR na čele s Dubčekom. Dubček sovietskych kolegov odkazoval na IV.zjazd KSČ, ktorý mal prijať príslušné opatrenie. Že sa niečo deje naznačovali aj porady tzv. Varšavskej päťky, na ktoré neboli predstavitelia Česko-Slovenska pozvaní. Začal sa pripravovať ozbrojený zásah, ktorý neodvrátilo ani stretnutie predstaviteľov ZSSR a ČSSR v Čiernej nad Tisou poznačené nedôverou a tajnosťami. V noci zo 20. na 21. augusta 1968 bola spustená operácia Dunaj a vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy vtrhli do Česko-Slovenska. Sovietske špeciálne jednotky zatkli a odvliekli Dubčeka, Smrkovského, Černíka a ďalších predstaviteľov štátu do Moskvy. Delegácia KSČ na čele s prezidentom Ludvíkom Svobodom, v ktorej boli napríklad aj Husák, Biľak, Indra, Dzúr do Moskvy odletela vládnym špeciálom. Po prílete požadovali, aby sa na rokovaniach zúčastnili aj zadržaní súdruhovia. Sovieti ale na rokovania 24.augusta pritiahli len Dubčeka, Smrkovského, Šimona a Špačka. Neskôr prepustili aj ostatných. Od tajomníka ÚV KSSZ Borisa Ponomariova dostali jasne na známosť, že sa budú môcť vrátiť domov iba po podpísaní Sovietmi pripraveného protokolu. Svoboda, Dubček, Černík, Smrkovský a Špaček podpísali všetkých pätnásť Sovietmi diktovaných podmienok tzv. Moskovského protokolu, čo fakticky znamenalo ich úplnú kapituláciu a rozchod s myšlienkami obrodného procesu. Jediným, kto „Moskovský protokol“ nepodpísal, bol František Kriegel. To bol koniec tzv. Pražskej jari. 27.augusta sa kompletná delegácia vrátila späť do Prahy. Špekulovalo sa, že Dubček spomenutý protokol podpísal pod vplyvom drog, ktoré mu mali podať jeho lekári, nakoľko už bol pod vplyvom udalostí veľmi vyčerpaný. Jeho osobný lekár to však popiera a naopak uvádza, že prvú posilňujúcu injekciu dal Dubčekovi až po návrate do Česko-Slovenska.

Alexander Dubček sa z politiky dobrovoľne nestiahol. Vo vysokých funkciách pôsobil aj v čase upálenia Jána Palacha a následných mnohotisícových demonštráciách proti prítomnosti okupačných vojsk začiatkom roku 1969. Osobne napríklad podpísal tzv. Obuškový zákon. 17.apríla 1969 sa v Prahe zišlo plénum ÚV KSČ a zvolilo nové predsedníctvo. Alexandra Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ vystriedal Gustáv Husák. Začal sa proces normalizácie.

Od apríla do októbra 1969 pôsobil Dubček ako predseda Federálneho zhromaždenia, neskôr krátko ako veľvyslanec v Turecku. V roku 1970 bol vylúčený z KSS a donútený úplne sa stiahnuť z verejného života. V rokoch 1970-1985 pracoval pre podnik Západoslovenské štátne lesy v bratislavských Krasňanoch ako mechanizátor. Do verejného života sa opäť vrátil až v čase tzv. Nežnej revolúcie koncom roka 1989, keď došlo ku zmene režimu v Česko-Slovensku.

Niektorí ľudia s Dubčekom počítali ako s kandidátom na funkciu nového prezidenta ČSSR po odstúpivšom Gustávovi Husákovi. Avšak predstavitelia Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu mali o kandidátovi na tento post jasno. Tým kandidátom bol Václav Havel. Dubček sa prezidentom nestal, pripadol mu post najvyššieho predstaviteľa zákonodárneho orgánu ČSSR - Federálneho zhromaždenia. Tento post zastával v rokoch 1989 (po skončení Nežnej revolúcie) až do roku 1992. V roku 1992 sa stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska. 1.septembra 1992 utrpel vážnu dopravnú nehodu pri Humpolci. Bol hospitalizovaný v pražskej nemocnici Na Homolce, kde 7.novembra zomrel. Je pochovaný v Bratislave na cintoríne Slávičie údolie.

Jakub Hlohoš,   03 Jul 2017