Ferdinand Čatloš - WebSlovensko.sk
dnes je: pondelok 10.december 2018 - kalendarium

Ferdinand Čatloš

Prvým Slovákom povýšeným do generálskej hodnosti v rámci slovenských ozbrojených síl sa stal Ferdinand Čatloš. Keby sa nestal ministrom obrany vojnového Slovenského štátu a nezaplietol s ľudákmi, dnes by asi patril medzi významné osobnosti Slovenska

Ak sa vám projekt webslovensko páči, budeme rádi ak ho podporíte nejakou finančnou čiastou. Jej výšku necháme na vás.

IBAN: SK 86 1100 000 000 293 528 4140

č.účtu: 293 528 4140/1100 (Tatra banka)

bic/swift: TATRSKBX

variabilný symbol: 20180528

Ferdinand Čatloš




Začiatky

Ferdinand Čatloš (* 7.10.1895, Liptovský Peter – † 16.12.1972, Martin) bol najstarším z desiatich súrodencov. Pôvodne sa mal volať Michal (po otcovi), no matrikár mu svojvolne zapísal meno Ferdinand, ktoré bolo v kalendári v deň jeho narodenia.

Základné vzdelanie dostal Ferdinand Čatloš v rodnej obci na ľudovej škole s vyučovacím jazykom slovenským a neskôr aj v Liptovskom Hrádku. Potom ho rodičia nasmerovali na maďarskú meštiansku školu v Liptovskom Hrádku. Po jej skončení bol chvíľu murárskym učňom. No potom prišlo na rad štúdium na trojročnej Vyššej obchodnej škole v Kežmarku tentoraz s vyučovacím jazykom maďarským.

Bolo to čas silnej maďarizácie a zo škôl často vychádzali odnárodnení mladí ľudia. To však nebol prípad Čatloša, ktorý sa vo svojom vedomí vždy cítil Slovákom a Slovanom a dával to aj náležite na známosť.

Prvá svetová vojna a légie

V septembri 1914 dostal Ferdinand Čatloš mobilizačný rozkaz a narukoval do Prešova k pešiemu pluku 57. Z Prešova odišiel do Lučenca, kde absolvoval dôstojnícku školu. V máji 2015 už ako kadet ašpirant odišiel na front, a presne na prvé výročie narukovania do armády padol pri Tarnopole do ruského zajatia. Niektoré zdroje uvádzajú, že zbehol, čo môže byť pravda, nakoľko sa u Čatloša prejavovala proruská ideová orientácia.

V zajatí sa pri Caricyne (neskôr Stalingrad, teraz Volgograd) stretol s českými zajatcami (medzi nimi napr. Sergej Ingr – neskorší generál). V spleti zajatcov z mnohých kútov Rakúsko-Uhorska a ich často protichodnými názormi. No aj v týchto zložitých podmienkach ostal verný k tradičnej slovenskej náklonnosti k Rusom a Rusku.

Zrejme práve jeho náklonnosť k Rusom sa stala príčinou, že do čs.légií vstúpil až po februárovej revolúcii 2017, konkrétne 23.júna 1917. Nasledujúci mesiac bol zaradený do funkcie mladšieho dôstojníka u 3.roty 7.streleckého pluku (Tatranský), no už v septembri toho roka bol odvelený do Kyjeva na výpomoc pri nábore dobrovoľníkov do čs.jednotiek. Nakoniec sa im podarilo zo zajateckých táborov zmobilizovať asi 40 000 z toho asi 1 000 Slovákov, ktorí boli zaradení do už spomenutého 7.streleckého pluku s názvom Tatranský.

Čatloš sa zúčastnil bojov ktoré viedli čs.légie, najskôr proti Nemcom (napr. v marci 1918 pri Bachmači) a od mája 1918 do augusta 1918 aj bojov proti bolševikom. S légiami v Rusku absolvoval celú ich anabázu.

Prvá a Druhá čs.republika

Po návrate domov ako iní legionári aj on demobilizoval. No na naliehanie svojich kolegov, najmä Jozefa Gregora Tajovského sa v apríli 1921 opätovne do armády vrátil. Bol pridelený k 14.pešiemu pluku košickej posádky, ale veliteľ pluku mu zveril len velenie čaty. Navyše mu do papierov zapísali, že je sympatizant hlinkovcov. Bola to reakcia na Čatlošove autonomistické postoje.

V roku 1925 Čatloš povýšil na štábneho kapitána (kpt.štb.) a v tom istom roku bol prevelený z Košíc na Zemské vojenské veliteľstvo do Bratislavy. V tom istom roku sa dostal na Hlavný štáb Ministerstva národnej obrany do Prahy, kde pracoval v štúdijnej sekcii spravodajského oddelenia. V Prahe sa dlho neohrial, pretože ho ešte stále v roku 1925 vymenovali za zástupcu čs.vojenského atašé v Budapešti. V Madarsku pôsobil niekoľko mesiacov a vykonával spravodajskú prácu, zháňal informácie o celkovej situácii v Maďarsku.

V rokoch 1927-1930 študoval na Vysokej škole válečnej v Prahe a po jej skončení bol povýšený do hodnosti majora generálneho štábu. Potom pôsobil vo funkcii spravodajského důstojníka u 2.horskej brigády v Spišskej Novej Vsi. Od 1.januára 1935 už bol v hodnosti podplukovníka generálneho štábu (pplk.gšt.). V krízových dňoch septembra 1938 pôsobil pri 8.pešej divízii v Hraniciach na Morave, ktorá vznikla ako nový bojový zväzok po mobilizácii z 23.septembra 1938, a ktorá spadala pod IV.armádu (veliteľ Lev Prchala) a jej úlohou bola obrana Severnej Moravy.

6.októbra 1938 vyhlásilo Slovensko autonómiu. Po dohode s veliteľom čs.brannej moci sa 18.októbra stal Čatloš zástupcom hl.veliteľa pri slovenskej autonómnej vláde a styčným dôstojníkom Ministerstva národnej obrany pri autonómnej vláde

V následnom období bol Čatloš aktívny pri formovaní Hlinkovej gardy. Zo svojej pozície prideľoval dôstojníkov pre krajské vojenské veliteľstvá a Hlavnému štábu HG. K HG navrhoval prideliť dôstojníkov z Čiech a Moravy, V decembri 1938 pôsobilo pri HG okolo 40 čs.dôstojníkov slovenskej národnosti, ktorí ju do jej radov zaviedli poriadok a disciplínu a eliminovali tak hrozby vyplývajúce z nárastu počtu jej členov a radikalizácie. Čatloš spolupracoval s HSĽS ako vojenský poradca a vypracúval pre jej vedenie rôzne návrhy. Nakoniec bol prizývaný na porady, na ktorých sa riešili kľúčové body politiky strany.




V slovenskom štáte

Po vyhlásení samostatného štátu 14.marca 1939 sa Čatloš stal ministrom národnej obrany. Jeho kariéra dosiahla vrchol. Súčasne sa stal hlavným vojenským veliteľom a do októbra 1939 aj krajským vojenským veliteľom.pre mesto Bratislava.

Čatloš vybudoval ministerstvo na báze pôvodného krajského vojenského veliteľstva. Priviedol naň ľudí, s ktorými spolupracoval v prechádzajúcich rokoch. Jeho prvoradou úlohou bolo zabezpečenie obrany a integrity Slovenska, ktoré ohrozovali ako severný tak aj južný sused. Najmä Maďarsko nebolo spokojné s výsledkami Viedenskej arbitráže. Síce slovenský štát uznalo, ale pokúsilo sa o zisk dalších území na úkor Slovenska. Jediným spôsobom ako sa to dalo, bolo od Podkarpatskej Rusi, ktorú krátko predtým Maďarsko okupovalo.

29.augusta 1939 sa Čatloš sa postavil na čelo veliteľstva slovenskej poľnej armády s názvom Bernolák a na dobu od 29.8. do 7.10. 1939 sa vzdal postu ministra národnej obrany v prospech Ferdinanda Durčanského. V príprave na vojnu zohral kľúčovú úlohu a patril medzi politikov, ktorí vylučovali počas nadchádzajúceho konfliktu neutralitu.

Situácia sa zmenila v druhom, tentoraz omnoho väčšom a zničujúcejšom konflikte, do ktorého bol Slovenský štát aj vlastným pričinením zatiahnutý. Z vojny proti Sovietskemu zväzu nebol veľmi nadšený no obhajoval ju najmä ako boj proti boľševizmu a nie ako boj proti Slovanom. V armádnom rozkaze z 24.júna 1941 obhajoval vojnu ako obranu slovenského územia.

Na sovietske územie vstúpil pod Čatlošovým velením na slovenské pomery veľký kontingent – asi 50 000 mužov. Existencia tejto tzv. poľnej armády však veľmi skoro pochopil, že bude potrebné pristúpiť k organizačným zmenám a poľnú armádu zredukovať. 12.júla nariadil prepustenie čo najväčšieho počtu záložníkov. Celkovo sa do 2.augusta 1941 vrátilo na Slovensko približne 35 000 ľudí. 25.júla 1941 bola zriadená Rýchla divízia a Zaisťovacia divízia a 13.augusta sa Čatloš vrátil na Slovensko. Počas nastávajúcich mesiacov podnikol na východný front niekoľko inšpekčných ciest.

Rýchlu divíziu prvý krát navštívil v dňoch 16-17.9.1941 v jej postavení .... Začiatkom novembra 1941 bol súčasťou delegácie prezidenta Tisa, ktorý podnikol cestu s pietnym charakterom. Delegácia navštívila slovenský vojenský cintorín v Zálužici a mestečko Lipovec, kde bol v strede mestského vojenského cintorína postavený kamenný pomník obetiam bitky z 22.júla.

Zaisťovaciu divíziu prvý krát navštívil v septembri 1941, keď sprevádzal Tuku. Májová návšteva z roku 1943 súvisela so zbehnutím kpt.Jána Nálepku, npor. Lusáka a por. Michala Petra. Podobný charakter mala aj návšteva v dňoch 20-22.augusta 1941. Zaisťovacia divízia v tom čase niesla názov 2.pešia a Čatloš urovnával spor s istým nemeckým veliteľom, ktorý nariadil veliteľovi slovenskej divízie podniknúť trestnú výpravu proti partizánom. Čatloš nemeckému dôstojníkovi, s ktorým sa poznal vysvetlil, že slovenská vláda nesúhlasí s takýmto nasadením slovenských jednotiek.

Najdramatickejšia návšteva sa odohrala v júli 1942 počas bitky pri Rostove, keď sa chybou pilota pri pristávaní ocitol pred postupujúce nemecké a slovenské jednotky. Sám sa pešo vybral do Rostva a ocitol sa v úseku nemeckej 125.pešej divízie. Nemeckí vojaci, ktorí upratovali cestu boli veľmi prekvapení, keď sa z neznámeho človeka vykľul generál a minister obrany spojenca. Čatloš sa priateľsky zvítal s veliteľom divízie Turancom, no ten bol z príchodu vrchného veliteľa rozladený. Napokon z toho boli trenice, nakoľko si Turanec myslel, že mu Čatloš prišiel ukradnúť vavríny víťazstva v práve skončenej bitke, čo podporila aj propaganda. Nepomohli ani Čatlošove dementy.

V máji a septembri 1943 vykonal Čatloš dve inšpekčné cesty tentoraz už u 1.pešej divízii (preformovaná a premenovaná Rýchla divízia).

Snahy Čatloša o odboj

Podľa niektorých svedkov začal Čatloš rozmýšľať nad odpútaním sa od Nemecka a prechodom na druhú stranu už v roku 1942. No prvý jasné krok smerujúci k dosiahnutiu tohto cieľa podnikol až 1.septembra 1943, keď dal nemeckému dôstojníkovi genpor. Schliepperovi na vedomie uznesenie slovenskej vlády z 25.augusta 1943, aby sa disponovanie s oboma slovenskými poľnými divíziami dialo iba so súhlasom slovenského ministerstva obrany. Súčasne žiadal, aby boli divízie stiahnute na Slovensko. Čatloš tým chcel dosiahnuť, aby už slovenskí vojaci neúčastnili bojov po boku Wehrmachtu.

Následných krokoch predpokladal vytvorenie tzv.východoslovenskej poľnej armády, vypracovanie samotného plánu a jeho koordinácia s postupom Červenej armády. Preto už začiatkom roka 1944 vystúpil pred Najvyššou radou obrany štátu návrh na sformovanie vojenskej formácie. Návrh sa ujal a za veliteľa dvoch divízií dislokovaných na severovýchode Slovenska bol menovaný gen.Augustín Malár, ktorého Čatloš zasvätil do svojich plánov prevratu a odpojenia sa od Nemecka.

Svoj postup Čatloš mienil koordinovať s protirežimovou opozíciou, najmä ilegálnou komunistickou stranou, avšak kontakty na Goliana, ktorý bol náčelníkom štábu a pobočníkom gen. Turanca, nemal. A Čatloš Turanca veľmi nemusel a o prepojeniach Goliana na exilového čs.Beneša Čatloš zrejme nevedel. Netušil ani, že Beneš akúkoľvek spoluprácu s ním odmietol.

Čatloš skoncipoval dokument, ktorý nazval memorandom. Načrtol v ňom svoje pohnútky, plán aj ponuku pre Sovietov. Bol rozhodnutý svoje memorandum letecky dopraviť k maršálovi Konevovi. Úlohou poveril známeho stotníka Staneka, ktorý mal Čatlošovi sprostredkovať . Ten však s memorandom najskôr zašiel na Golianovo Vojenské ústredie.

Pre odlet k Sovietom bolo vybrané lietadlo a mjr.Lisického. Na jeho palube s Čatlošovým memorandom odleteli komunista Karol Šmidke a mjr. Mikuláš Ferjenčík. Odleteli, a viac sa Čatlošovi neozvali. A to bola bodka za Čatlošovými odbojovými aktivitami.

Záverečná

V lete 1944 naberali udalosti na Slovensku na obrátkach. Zo Sovietskeho zväzu boli na Slovensko vyslané paravýsadky partizánskych inštruktorov. Partizáni začali vyvíjať bojové aktivity.

Na ich zvýšené aktivity reagoval ľudácky režim vyhlásením stanného práva a vojenskými protiakciami, ktoré však skončili fiaskom.

Z neúspechu bol obviňovaný Čatloš. Priťažilo mu aj vyhlásenie bojovej pohotovosti pre bratislavskú posádku, lebo hrozil útok nemeckým jednotiek smerom z Rakúska cez Petržalku. Čatloš bol 27.augusta 1944 odvolaný z postu vrchného veliteľa armády a nahradený pronemecky orientovaným Turancom. Čatlošovi tak ostala len funkcia Ministra národnej obrany. Nie nadlho.

Udalosti sa začali valiť jedna za druhou a Čatloša jednoducho prevalcovalli.

29.augusta 1944 začali jednotky Wehrmachtu obsadzovať Slovensko, následnou reakciou bolo vyhlásenie Slovenského národného povstania.

Čatloš musel pre režim urobiť poslednú službu. 29.augusta o 19:00 vystúpil v rozhlase a prečítal prejav, v ktorom vysvetľoval a ospravedlňoval nemeckú inváziu. Tiso od neho chcel aj ešte niečo. Čatloš mal vydať rozkazy na odzbrojenie bratislavskej "pučistickej" posádky. Čatloš sa zdráhal, no napokon túto požiadavku tlmočil veliteľom bratislavských jednotiek ako rozkaz prezidenta.

V noci z 1.na 2.septembra opustil Čatloš Prezidentský palác a vybral sa na povstalecké územie. Zastavil sa pritom vo svojej kancelárii, ale nezobral z nej dokumenty týkajúce sa vyšetrovania kontaktov generála Jurecha so Sovietmi. Tie neskôr padli do rúk Nemcom.

2.septembra dopoludnia sa Čatloš hlásil na povstaleckom veliteľstve v Banskej Bystrici. No nik z odbojových skupín o neho záujem nemal a Čatloša Golian osdovzdal do tzv.čestného zaistenia k partizánom Jegorova. V ten istý deň, ako sa Čatloš hlásil na povstaleckom veliteľstve, ho zosadil z funkcie ministra národnej obrany.

v noci z 13.-14.septembra odletelo smerom na východ lietadlo so zajatým Čatlošom na palube. Čatloša internovali v ZSSR. Sovietski vyšetrovatelia sa ho pri výsluchoch vypytovali na kadečo. Čatloš bol nakoniec v januári 1947 vrátený do obnoveného Československa, kde sa ako exponent Slovenského štátu ocitol pred tzv. Národným súdom, ktorý ho 10.decembra 1947 odsúdil na 5 rokov žalára. Z trestu mu odrátali internáciu v ZSSR ako aj zaisťovaciu väzbu v čs.väzniciach, takže ho v januári 1948 prepustili na slobodu. Život dožil v ústraní pod drobnohľadom ŠtB. Napísal pamäte a bojoval s falšovateľmi pravdy napríklad Ladislavom Mňačkom, Milom Urbanom či Viliamom Šalgovičom.

použitý zdroj: Jašek, Kinčok, Lacko: Slovenskí generáli (1939-1945)

Jakub Hlohoš,   17 Sep 2018