Gustáv Husák - WebSlovensko.sk
dnes je: nedeľa 22.október 2017 - kalendarium

Gustáv Husák

Gustáv Husák bol komunistický politik a posledný komunistický prezident Československej republiky, ktorý počas života vykonal niekoľko životných premetov.


Gustáv Husák

Gustáv (pôvodným menom Augustín) Husák (*10.január 1913, Dúbravka, dnes časť Bratislavy – † 18. november 1991, Bratislava) zostáva aj po rokoch kontroverznou postavou našich dejín. Bol politickým väzňom, človekom aktívnym v protifašistikom odboji, posledným komunistickým prezidentom. Z postu prvého tajomníka ÚV KSČ (neskôr generálneho tajomníka) a prezidenta štátu kryl proces normalizácie.

Mladosť a štúdium

Gustáv Husák podhádzal z robotníckej rodiny. Stredoškolské štúdium absolvoval v 20.rokoch minulého storočia na gymnáziu na Grösslingovej ulici v Bratislave. Patril medzi najlepších žiakov. V štúdiu pokračoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a ukončil ho v roku 1938, keď obdržal diplom doktora práv. V tom istom roku sa prvý krát oženil. Už počas štúdií u neho učitelia vybadali cieľavedomosť a húževnatosť, ktorá bola preň charakteristická po celý nasledujúci život.

Politické začiatky a odboj počas II.svetovej vojny

Husák sa politicky angažoval už počas štúdií. Vyprofiloval sa ako ľavicový politik. Najskôr vstúpil do Komunistického zväzu mládeže a v roku 1933 ako poslucháč vysokej školy aj do Komunistickej strany Československa. Bol funkcionárom Zväzu slovenského študentstva, spolupracoval so skupinou DAV (DAV- kultúrno-politická skupina, ktorej členovia sa prihlásili ku marxizmu-leninizmu, vydávali aj rovnomenný časopis). Po vzniku Slovenského štátu sa stal jeho zanieteným kritikom. V roku 1940 ho uväznili v Ilave, no o krátky čas ho však prepustili. Angažoval sa v protifašistickom odboji, stal sa členom V.ilegálneho vedenia KSČ. V roku 1943 sa stal signatárom tzv. Vianočnej dohody, na základe ktorej vznikla ilegálna Slovenská národná rada (SNR). Husák zaujal post jej podpredsedu. Počas Slovenského národného povstania bol členom Zboru povereníkov (obdoba vlády) a po jeho potlačení odišiel do hôr.

Po vojne

Po skončení II.svetovej vojny Husák politiku neopustil. V roku 1946 sa v Česko-Slovensku konali prvé povojnové a zároveň na dlhé obdobie posledné slobodné voľby. V slovenskej časti spoločného štátu vyhrala Demokratická strana, ktorá dosiahla aj na dnešné pomery rekordnú podporu viac ako 60% hlasov voličov. Komunisti neuspeli. Husák sa aj napriek tomu stal predsedom Zboru povereníkov (ekvivalent predsedu vlády). Z titulu svojej funkcie pomohol rôznymi nátlakovými akciami vytlačiť z funkcií nekomunistických povereníkov. Komunisti tak zobrali „pod svoje krídla“ ako Zbor národnej bezpečnosti, tak aj tajnú službu – Štátnu bezpečnosť. Vo februári bol známymi udalosťami v Prahe dokonaný štátny prevrat. Moci sa na štyridsať rokov chopili komunisti.

V pofebruárovom období bol Husák označovaný za predstaviteľa represie. Ako bývalý miništrant mal na starosti cirkevné otázky a zo svojej pozície sa snažil cirkev pritiahnuť na stranu vládnej moci. No na príkaz z Prahy začal pripravovať Akciu K - násilnú likvidáciu mužských rehoľných rádov. Jej realizácie sa však nedočkal.

Začiatkom 50. rokov boli v Česko-Slovensku rozpútané a z Moskvy riadené čistky a zinscenované súdne procesy. Ani Husák neostal ušetrený. 6. februára 1951 ho zatkli a spolu s Vladimírom Clementisom, Lacom Novomeským a ďalším obvinili z tzv. „buržoázneho nacionalizmu“. Husákovi mimo iného vytýkali aj násilný zákrok voči pseudopartizánom, ktorí si počas povstania vybavovali účty s obyvateľstvom. Vyčítaný mu bol aj propagandistický výlet na Ukrajinu pod patronátom Alexandrom Machom počas Slovenského štátu. Proces s tzv. buržoáznymi nacionalistami sa odohral v roku 1954 a Husák bol odsúdený na doživotie. Ako jeden z mála nepriznal žiadnu vinu. Nezlomilo ho ani mučenie. Od svojho zatknutia a počas internácie zažil akúsi okružnú jazdu po všetkých väzenských zariadenia v štáte. Postupne absolvoval trojtýždňovú samoväzbu na zámku v Prahe-Kolodějách, väzenie v Ruzyni, súdnu väzbu v Bratislave. Opakovane ho väznili na Pankráci, Leopoldove a znova v Ruzyni, Pankráci, Mírove a Bratislave. Celkovo strávil vo väzení takmer desať rokov, z toho šesť v izolácii. Počas väzenia žiadal niekoľkokrát o revíziu svojho procesu, pričom poukazoval na drsné praktiky vo väznici, ako aj na fakt, že odsúdení komunisti boli „hodení napospas sfanatizovaným skutočným nepriateľom strany a štátu, ktorí tvorili vo väzniciach väčšinu osadenstva”.




60.roky 20.storočia priniesli zmeny. V spoločnosti sa stále viac a viac nastoľovali otázky prehodnotenia udalostí z 50.rokov. Výsledkom zmien boli aj rehabilitácie politicky prenasledovaných ľudí. Týkalo sa to aj Husáka. V roku 1960 bol v rámci rozsiahlej amnestie prepustený a o tri roky neskôr aj plne rehabilitovaný. Zapojil sa do politického života a ku koncu desaťročia sa stal proreformným stúpencom Alexandra Dubčeka. Až prišla Pražská jar a vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska. V apríli 1968 sa Husák stal podpredsedom Černíkovej federálnej vlády a po intervencii vojsk Varšavskej zmluvy a internácii Dubčeka a ďalších popredných predstaviteľov štátu v Moskve sa Husák zúčastnil rokovaní v Moskve, kde sa pánom Kremľa „ponúkol“ ako vhodný Dubčekov nástupca. Moskva mala síce voči Husákovi výhrady, no neskôr, keď sa ukázalo, že Husák neprotestuje, robí to, čo sa mu prikáže, bol akceptovaný.

V apríli 1969 počas zasadnutia pléna ÚV KSČ sa Husák stal prvým (neskôr generálnym) tajomníkom ÚV KSČ. Vo funkcii nahradil Alexandra Dubčeka (túto funkciu vykonával až do roku 1987) a roku 1975 bol zvolený za prezidenta Československej socialistickej republiky.

Zo svojej pozície Husák „kryl“ proces normalizácie, počas ktorého bolo zo svojich pracovných miest vyhodených tisíce ľudí, mnohým umelcom bolo zakázané účinkovať a desiatky nakrútených filmov skončilo v „trezore“. Na Česko-Slovensko doľahla druhá vlna emigrácie občanov z krajiny. Gustáv Husák prehlboval naviazanosť Česko-Slovenska na Moskvu. S Brežnevom podpísal Zmluvu o priateľstve spolupráci a vzájomnej pomoci. Funkciu prezidenta zastával až do konca roku 1989. 10.decembra 1989 vymenoval Čalfovu vládu „národného porozumenia“, ktorá bola jedným z výsledkov Nežnej revolúcie a vzápätí abdikoval z funkcie prezidenta a stiahol sa z verejného života. Špekuluje sa, že jeho ústretový postoj voči politickým zmenám a minimálny odpor voči snahe zbaviť komunistov moci bol výsledkom pomsty za spôsob, ako s ním jeho spolupartajníci jednali v roku 1987, keď ho donútili odstúpiť z postu generálneho tajomníka ÚV KSČ.

Husák nacionalista

Už ako študent na gymnáziu sa Gustáv Husák výrazne angažoval v národnostnej otázke postavenia Slovákov, keď dostával do konfliktu s českým učiteľom slovenčiny, ktorý počas výuky spomínal len českých básnikov a zabúdal na tých slovenských. Jeho proslovenské postoje mu priťažili aj počas spomenutého zatknutia vo februári 1951 a obvinenia z buržoázneho nacionalizmu.

V 60.Najmä počas Pražskej jari bol horlivým zástancom federácie. Z tohto obdobia je známy jeho výrok o „živánskej pod Kriváňom“, ku ktorej prirovnal slovenskú časť vtedajšieho štátneho znaku. Najskôr bol Husák zástancom tzv. voľnej federácie. V čase prípravy Zákona o federácii a jeho schvaľovaní na jar 1968 bol pri jeho príprave aktívny. No v roku 1969 už z pozície prvého tajomníka ÚV KSČ vystúpil s prejavom, v ktorom na adresu národnostnej politiky a schváleného zákona o federácii povedal:

Porozmýšľajme, či sme nezašli priďaleko a či nebude potrebné upevniť aj československú štátnosť.

Niektoré zdroje uvádzajú, že sa Hus8k zaslúžil o vznik Slovenskej Vysokej školy technickej (dnešnej Slovenskej technickej univerzity) v Bratislave. Faktom ostáva aj to, že počas jeho väznenia v 50.rokoch sa niekoľko intelektuálov zasadzovalo za jeho prepustenie. Neskôr, v čase normalizácie, im Husák nepomohol.

Svoju poslednú životnú piruetu urobil na smrteľnej posteli. Jemu, ako presvedčenému komunistovi a teda ateistovi, mal udeliť posledné pomazanie arcibiskup Sokol.

Záverom pár poznámok ku tomuto pánovi:

  1. Vo filme Povstalecká história je scéna, kde jedna mladá žena informuje Husáka o zozname ľudí, ktoré zostavilo Gestapo, a ktorí majú byť pozatýkaní. Na zozname malo figurovať aj jeho meno. Takýto zoznam existoval a zostavilo ho SD. Husákovo meno v ňom však nefigurovalo.
  2. Keď videl Gustáv Husák film Sokolovo a dnes nebohého Martina Štěpánka v úlohe Otakara Jaroša mal povedať: „Takto vôbec nevyzeral ten Jaroš...“ Martin Štepánek prestal byť obsadzovaný v divadle a vo filmoch.
  3. V 80.rokoch minulého storočia pomáhalo mnoho československých odborníkov budovať v krajinách tretieho sveta priemysel a infraštruktúru. Africká Angola nebola výnimkou. Keď jedného dňa uniesla protivládna organizácia UNITA jednu skupinu našich ľudí, Gustáv Husák si vo funkcii prezidenta dal zavolať pracovníkov vtedajšieho ministerstva zahraničných vecí, medzi ktorými bol aj Eduard Kukan. „Spojte sa hoci aj s diablom, ale priveďte ich domov. “
  4. V júli 1976 bolo pri Kráľovej pri Senci nájdené mladej študentky Ľudmily Cervanovej. Keďže prvé vyšetrovanie viedlo do stratena, napísala zúfalá matka pani Cervanová Husákovi ako prezidentovi list. Husák si zavolal vtedajšieho federálneho ministra vnútra Jaromíra Obzinu, poveril ho , aby pohol s prípadom. Súčasne mu odporučil, aby riešením prípadu poveril najskúsenejších pracovníkov federálneho a slovenského ministerstva vnútra a dozorovanie prípadu zveril námestníkovi pre verejnú bezpečnosť Jánovi Pješčákovi, profesorovi trestného práva a kriminalistiky. Neskôr keď vysvitlo, že do únosu a vraždy boli namočené deti straníckych funkcionárov podľa svedectva jedného z vyšetrovateľov a slovami "ak niečo urobili zaplatia za to aj keby boli deťmi samotného Boha" odmietol ututlanie prípadu.

Martin Šaro,   01 Jul 2017