Jozef Tiso - WebSlovensko.sk
dnes je: nedeľa 22.október 2017 - kalendarium

Jozef Tiso

Monsignore Jozef Tiso bol rímskokatolíckym kňazom, poslanec česko-slovenského parlamentu, člen československej vlády a jediný prezident vojnovej Slovenskej republiky.


Jozef Tiso

Jozef Tiso (* 13.október 1887, Veľká Bytča (dnes Bytča) – † 18. apríl, 1947, Bratislava, popravený) sa narodil v rodine mäsiara Gašpara Tisa ako druhé z desiatich detí (z ktorých tri zomreli už v mladom veku). Pokrstený bol ako Jozef Gašpar, druhé meno však nepoužíval.

ŠTÚDIUM A CIRKEV

  • Študoval na ľudej škole vo Veľkej Bytči a na gymnáziu v Žiline.
  • Nasledoval nitriansky seminár.
  • Štúdium na univerzite vo Viedni (do Viedne sa dostal ako veľmi nadaný, vyštudoval teológiu)
  • Vysvätený za kňaza (vysvätil ho Augustín Fischer-Colbrie
  • 17.júla slúžil prvú omšu
  • Pôsobil ako kaplán v niekoľkých diecézach (Oščadnica, Rajec, Bánovce nad Bebravou), kde vyučoval slovenčinu. Okrem toho pracoval aj v oblasti kultúry.
  • Na začiatku 1.sv.vojny slúžil ako poľný kurát (vojenský kňaz) v trenčianskom 71.pešom pluku. Bol to pluk, ktorý sa ku koncu vojny vošiel do povedomia vzburou v Kragujevaci. Tiso však pôsobil ako duchovný pastier v slovinskom Maribore.

POLITIKA

Tiso sa v čase vzniku Česko-Slovenska stal členom Slovenskej ľudovej strany a neskôr jednou z jej vedúcich osobností. Strana sa v roku 1925 premenovala na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu (podľa jej vodcu Andreja Hlinku) pričom jej politickým cieľom bola autonómia Slovenska v Česko-Slovensku. V roku 1923 sa stala najväčšou stranou na Slovensku.

Po Hlinkovej smrti v roku 1938 sa Tiso stáva de facto vodcom strany (oficiálne bol v rokoch od 1930 - až do 1.10. 1939 zástupcom predsedu strany, po tomto dátume už bol jej vodcomy). Od 1925 do 1939 bol poslancom Česko-Slovenského parlamentu v Prahe a od roku 1927 do roku 1929 členom česko-slovenskej vlády ako minister zdravotníctva a športu.

AUTONÓMIA A 1.SLOVENSKÁ REPUBLIKA

Nacistické Nemecko na základe výsledkov Mníchovskej konferencie zo dňa 29.septembra 1938 obsadilo Sudety a česko-slovenský prezident Edvard Beneš sa 5.októbra 1939 vzdal svojho úradu (neskôr emigroval z krajiny). Pražský parlament v zápätí prijal ústavný zákon 299/1938 Zb. o autonómii Slovenskej krajiny a prezident Emil Hácha 7. októbra 1938 vymenoval Tisu za predsedu vlády autonómnej krajiny. Mníchovská dohoda ukladala Česko-Slovensku vyriešiť do troch mesiacov postavenie maďarskej a poľskej menšiny, po neúspechu komárňanských rokovaní 9-13. 10. 1938, ktoré za česko-slovenskú stranu viedol J. Tiso, sa hranice Slovenska upravili 2. novembra 1938 rozhodnutím medzinárodnej arbitráže vo Viedni.

V novembri 1938 došlo ku položeniu základu autoritatívneho režimu na Slovensku - vznikla „Hlinkova slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty“ ako pokračovateľka Slovenskej ľudovej strany. Bol to výsledok spojenia českých a slovenských politických strán na Slovensku (s výnimkou komunistov a sociálnych demokratov). V januári 1939 slovenská vláda oficiálne zakázala všetky strany okrem HSĽS-Strany slovenskej národnej jednoty, Nemeckej strany (strany Nemcov na Slovensku) a Zjednotenej maďarskej strany (strana Maďarov na Slovensku). HSĽS-Strana slovenskej národnej jednoty fungovala ako prakticky výhradná legálna politická organizácia na Slovensku.

V maďarských archívoch sú dokumenty svedčiace o tom, že Tiso s Maďarskom rokoval o prípadnom pripojení celého Slovenska k Maďarsku ešte pred Mníchovskou dohodou. Dva mesiace pred konferenciou Mníchovom sa mal Tiso zúčastniť na utajenom stretnutí v Budapešti. Maďarskému ministrovi zahraničia Kálmánovi Kányovi predložil návrh, podľa ktorého by Slováci boli ochotní za určitých podmienok opätovne vstúpiť do štátoprávneho zväzku s Maďarskom. Po prvotnom odmietnutí Tisovho návrhu maďarská vláda dňa 27. septembra 1938 odsúhlasila Tisove podmienky, diktujúce mocnosti v Mníchove však Tisovu iniciatívu predbehli a územné zisky Maďarska boli napokon menšie.

Vo februári 1939 podniklipredstavitelia Nemecka ďalšie kroky smerujúce k rozbitiu celého zbytkového pomníchovského Česko-Slovenska. Česko-Slovensko malo svoje hranice garantované signatármi Mníchovskej konferencie, preto sa Hitler snažil o „samovoľný rozpad“ ČSR. Ideálnym spôsobom bolo zvyšovať tlak na osamostatnenie sa Slovenska. Dňa 9. marca 1939 bolo na Slovensku vyhlásené šatárium (tzv. „Homolov puč“). Prezident Hácha odvolal Tisa a na post predsedu autonómnej vlády vymenovala Karola Sidora. Na územie Slovenska vtrhli z Česka povolané vojenské oddiely, ktoré začali obsadzovať administratívne budovy. Na odpor sa im postavili študenti a Hlinkova garda. Hitlerove návrhy na vyhlásenie samostatnosti Slovenska Karol Sidor odmietol. Deklarácia samostatnosti prečítaná Ferdinanda Ďurčanským vo viedenskom rozhlase 11. 3. 1938 ostala bez odozvy. V takej situácii prijal Tiso 13. marca pozvanie Hitlera na stretnutie do Berlína, kde ho počas rozhovorov Hitler žiadal o urýchlené („blitzschnell“) vyhlásenie samostatnosti a hrozil rozdelením Slovenska medzi jeho susedov. Tiso však odmietol vyhlásiť samostatnosť priamo z hlavného mesta nemeckej ríše. Telefonicky sa spojil s česko-slovenským prezidentom Emilom Háchom a predsedom vlády Slovenska Sidorom a dohodli sa, že na ďalší deň zvolajú Slovenský snem. 14. marca na neverejnom zasadnutí slovenského snemu J. Tiso vo svojom prejave referoval o rokovaniach v Berlíne. Celé rokovanie parlamentu sa nieslo v atmosfére strachu a neistoty (P.Čarnogurský):

...otvorením snemu sa zniesla na poslanecké lavice ťažká, až dusivá nálada...Každý z nás vedel, že vyhlásením slovenskej štátnej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa. Nedošlo ani k tradičnému hlasovaniu. Poslanci len povstali a zaspievali pieseň „Hej Slováci“..

Vyhlásenie samostatnosti znamenalo rozbitie Česko-Slovenska, Čechy a Moravu mohol Hitler následne 15. marca obsadiť bez rizika vojenskej konfrontácie s Anglickom a Francúzskom.

Tiso bol ministerským predsedom Slovenského štátu od 14. marca 1939 do 26. októbra 1939. 1. októbra 1939 sa stal oficiálne predsedom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty a 26. októbra sa stal prezidentom Slovenskej republiky. Nemecko si Ochrannou zmluvou zaistilo vojenské i hospodárske pozície, ktoré si ďalej posilnilo počas salzburských rokovaní v júli 1940.




ŽIDOVSKÁ OTÁZKA

Tisova autonómna vláda iniciovania hromadn0ho odsunu Čechov zo Slovenska, vydala aj vládne nariadenie o tzv. postrku 7500 Židov na územia, ktoré boli odstúpené Maďarsku. Stalo sa tak 4. novembra 1938. Neskôr, po vyhlásení samostatnosti 14. marca 1939 zaviedla slovenská vláda i na Slovensku protižidovské rasové zákonodárstvo. 9. septembra 1941 vyšlo Nariadenie č. 105 o právnom postavení Židov. Všetko po vzore Norimberských zákonov.

15. mája 1942 podpísal Tiso Ústavný zákon o vysťahovaní Židov, ktorý štvrť roka po začatí spätne legalizoval už uskutočnené deportácie Židov do nemeckých „pracovných“ táborov. Okolo 2 000 osobám podpísal prezidentskú výnimku spod protižidovského zákona.

Deportácia Židov zo Slovenska začala v marci 1942. 25. marca 1942 odišiel z Popradu prvý transport tisícky židovských dievčat a žien do koncentračného tábora Osvienčim. Vyvážanie Židov do koncentračných táborov pokračovalo až do 20. novembra 1942. V priebehu roka 1942 zo Slovenska odtransportovali celkovo 57 628 slovenských Židov, z ktorých podľa dostupných údajov prežilo len 280 až 800 osôb. Napriek snahe niektorých slov. predstaviteľov (Alexander Mach 8. 2. 1943: Príde marec, príde apríl a pôjdu transporty!) a vďaka protestnej Nóte Svätej stolice z 5. mája 1943 a celkovej nepopularite transportov medzi obyvateľstvom aj v Slovenskom sneme sa deportácie zo Slovenska zastavili až do októbra 1944.

Obnovené boli v októbri 1944, po tom, čo bolo Slovensko obsadené Nemcami a bolo potlačené Slovenské národné povstanie a keď sa sovietska armáda prebila k slovenskej hranici. Nemecko sa rozhodlo okupovať Slovensko, čím krajina stratila aj zvyšok nezávislosti. Počas okupácie bolo deportovaných 13 500 Židov a uväznených ďalších 5

SLOVENSKÉ NÁRODNÉ POVSTANIE A KONIEC VOJNY

Po vstupe Wehrmachtu a jednotiek SS na územie Slovenska a následnom vypuknutí povstania Jozef Tiso zotrvával na pozíciách spojenca Nemecka. Po potlačení povstania dokonca v Banskej Bystrici vyznamenal nemeckých vojakov.

Tiso stratil moc po oslobodení Slovenska sovietskou armádou v apríli 1945, ušiel a skrýval sa v nemeckom kláštore v Altöttingu. Tu ho objavila vojenská polícia USA, ktorej bol vydaný po predchádzajúcom súhlase mníchovského kardinála Faulhabera. Spojenci ho vydali československej vláde aj napriek snahám zahraničných Slovákov, hlavne spolkov v Amerike, ktorí sa obávali politického procesu, v ktorom bol napokon odsúdený za zradu na trest smrti obesením.

Napriek mnohým žiadostiam o milosť a negatívnym odozvám v zahraničí bol Jozef Tiso popravený v skorých ranných hodinách 18. apríla 1947 na dvore Justičného paláca v Bratislave.

Martin Šaro,   19 Apr 2017