Milan Hodža - WebSlovensko.sk
dnes je: nedeľa 17.december 2017 - kalendarium
športové výsledky-prehľady-ročenky

Milan Hodža

Asi jediným historickým filmom, v ktorom vystupuje postava dr. Milana Hodžu je prvá časť trilógie Otakara Vávru zobrazujúca udalosti roku 1938 vedúce ku tzv. Mníchovskej dohode a odstúpeniu pohraničných oblastí Česko-Slovenska nacistickému Nemecku. Táto prvá časť trilógie má dva diely a nesie názov Dni zrady. Postavu dr. Hodžu si zahral Vladimír Šmeral.


Milan Hodža

HODŽOVCI

Podobnosť priezviska Milana Hodžu (* 1. február 1878, Sučany, Rakúsko-Uhorsko – † 27. jún 1944, Clearwater, USA) a jednej z vedúcich osobností národného obrodenia a prvej Slovenskej národnej rady Michala Miloslava Hodžu nie je náhodná. Milanov otec, evanjelický kňaz Ondrej Slavoslav a Michal Miloslav boli bratia. Okrem tohto príbuzenského vzťahu mal Milanov otec veľmi blízko aj k ďalšej významnej osobnosti obrodenia Ľudovítovi Štúrovi. Je preto logické, že pri takýchto prepojeniach v charaktere malého chlapca zapustil korene hlboký záujem o Slovákov a otázky ich postavenia v rámci Rakúsko-Uhorska a neskôr aj Česko-Slovenska. A stihol aj napriek tomu, že Milanov otec zomrel, keď mal chlapec 10 rokov.

HODŽA NOVINÁR

Neskorší politik, ktorého myšlienky predbehli svoju dobu začal s povolaním novinára koketovať už počas štúdií filozofie vo Viedni. Najskôr pracoval ako redaktor pre Abendblatt a rakúsku tlačovú agentúru, potom však prišli chvíle, v ktorých sa naplno prejavil talent nádejného novinára. Roku 1900 prevzal Hodža Slovenský denník. Počas krátkej existencie novín sa Slovenský denník zaradili medzi najúspešnejšie periodiká svojej doby. Zásluhou mladého 23 ročného novinára sa náklad novín zvýšil až na 4000 výtlačkov. Hodža svojimi pútavými článkami, reportážami a úvodníkmi zo Slovenského denníka vytvoril prostriedok prebudenia záujmu Slovákov o veci verejné. Aj napriek jeho snahe sa však denník dostal do finančných ťažkostí a po Hodžovom odchode zanikol. V rokoch 1903-1914 Hodža redigoval Slovenský týždenník.

HODŽA POLITIK A ŠTÁTNIK

Znalosť niekoľkých jazykov, rozhľadenosť a vzdelanosť predurčovali Hodžu na dráhu politika. Svoje myšlienky a koncepcie publikoval prostredníctvom Slovenského týždenníka. Ako národne orientovaný politik a poslanec uhorského snemu za Slovenskú národnú stranu bol Milan Hodža za slovenskú stranu prizvaný do poradného výboru následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este. Spoločným cieľom následníka trónu a zboru poradcov nazvaného podľa miesta, kde následník trónu pôsobil ako Belvederská dielňa, bolo pripraviť transformáciu monarchie na federáciu, ktorá by bola založená na etnickom a národnom princípe. Mal sa zrušiť dualizmus zhmotnený v pomenovaní Rakúsko-Uhorsko. Na čele takejto federatívnej monarchie by stál panovník. Počas tejto práce sa prejavili Hodžove tendencie a snahy o integráciu alebo aspoň kooperáciu krajín strednej Európy, ktoré sa neskôr pretavili do Dunajského plánu a diela medzinárodného významu Federácia v strednej Európe, ktoré prvý krát vyšlo počas druhej svetovej vojny. Snahy o federalizáciu monarchie stroskotali na vypuknutí prvej svetovej vojny, ktorá sa stala umieráčikom monarchie.

Ani počas prvej svetovej vojny sa Hodža sa svojich myšlienok na kooperáciu a integráciu krajín nevzdal. Vymenil však koncept federatívnej monarchie za ideu spolupráce slovanských krajín v strede Európy. Sám sa stal stúpencom myšlienky česko-slovenskej štátnosti a pomohol skoncipovať Martinskú deklaráciu, ktorou sa Slováci pripojili ku spoločnému štátu s Čechmi.

V novom štáte sa Hodža ako poslanec snažil o politiku nezávislú na politike dohodových mocností. Ako politik Agrárnej strany pokračoval v snahe o realizáciu svojich vízií, ktorými ďaleko presahoval dobu, v ktorej žili. Jeho myšlienky užšej spolupráce našli zhmotnenie najskôr v Malej dohode . Šlo o zväzok nemaďarských krajín, ktoré vznikli na troskách Uhorska, pričom ich spolupráca mala za cieľ elimináciu hrozby Maďarska, ktoré sa cítilo ukrivdené Trianonom.

Hodža bol vnímaný ako Slovák, ktorý je najviac pripravený na pôsobenie vo vrcholnej politike. Pracoval na zosúladení legislatívy. V jednej časti nového štátu totiž platili zákony z Rakúska, v druhej zase zákony Uhorska. Hodža sa zaslúžil napríklad o Zákon o pozemkovej reforme, či rozpracoval a presadzoval tzv. koncepciu slovenského regionalizmu, ktorej výslednom malo byť stieranie rozdielov medzi jednotlivými slovenskými regiónmi. Hodža sa snažil aj o decentralizáciu verejnej správy.

Z medzinárodného hľadiska púta pozornosť jeho zelená internacionála. Išlo o združenie agrárnych strán v stredoeurópskom priestore, ktorého výsledkom mal byť spoločný postup pri predaji obilia na svetových trhoch, čím by sa vytvárala konkurencia pre iné krajiny, napríklad Spojené štáty americké.

Z národnostného hľadiska sa Hodža snažil o jednotný blok slovenských strán. Ku autonómii pre Slovensko, ktorej zástancom bol Andrej Hlinka, sa však priklonil až neskôr.

Roku 1936 Hodža predostrel svoj Dunajský plán. Ten predpokladal vytvorenie zóny homogénneho hospodárskeho priestoru v strednej Európe odstránením colných bariér. Mala sa vytvoriť zóna voľného obchodu. Plán však v tej dobe nenašiel pochopenie.

Dr. Milan Hodža pôsobil v politike počas celej existencie prvej Československej republiky. Reprezentoval Agrárnu stranu, z ktorej vedenia postupne vytlačil svojho konkurenta Vavra Šrobára. V rámci ostrých politických bojov sa Hodža po prvý krát dostal do vážneho konfliktu s Edvardom Benešom. Musel čeliť aj obvineniam z úplatkárstva, ktoré ho napokon stáli ministerské kreslo. Do vlády sa opäť vrátil začiatkom 30.rokov minulého storočia. Dokonca svojmu politickému sokovi Edvardovi Benešovi pomohol do kresla prezidenta republiky. Vrcholom politickej kariéry Milana Hodžu sa stal post predsedu ministerskej rady (premiér), do ktorej ho navrhol prezident Masaryk. Ako prvý Slovák túto funkciu zastával v rokoch 1935-1938.

Keď Masaryk abdikoval na funkciu prezidenta ČSR, požiadal Hodžu aby pomohol presadiť do tejto funkcie Beneša. Aj napriek hlasom a silám, ktoré presadzovali na tento post Hodžu, ten splnil svoj sľub Masarykovi a do funkcie prezidenta pomohol presadiť svojho politického rivala.




HODŽA V OBDOBÍ MNICHOVA

V spomenutom Vávrovom filme je postava Hodžu nevýrazná a nevyhranená. Hodža miestami pôsobí ako komorník prezidenta Beneša a nie ako sebavedomý ministerský predseda suverénneho štátu. Počas filmu z jeho úst nezaznie žiadne jednoznačné stanovisko, skôr je tu prítomný alibistický postoj. Prítomný je ale telegram, ktorý večer 20. 9. 1938 poslal francúzsky veľvyslanec Delacroix francúzskemu ministrovi zahraničných vecí Bonnetovi, a ktorý bol publikovaný vo francúzskej tlači roku 1940. Podľa telegramu si údajne Hodža a (možno prostredníctvom neho aj samotný Beneš) objednali nátlak spojeneckých veľmocí, aby mohli prijať spojenecké návrhy a ostali tak pred verejnosťou čistí. Vec sa mala doriešiť ešte ten deň do polnoci. Československá vláda druhý deň spojenecké návrhy o odstúpení pohraničných území Česko-Slovenska Nemecku prijala. Následne vypukli v Česko-Slovensku mohutné protesty a generálny štrajk, ktorých výsledkom bola demisia Hodžovej vlády a vymenovanie úradníckej vlády generála Syrového.

Faktom je, že sa Hodža v predmníchovskom období všemožne snažil zabrániť vojne. Rozbehol rokovania na všetky strany, rokoval aj s Henleinovou SdP, či radikálnym krídlom HSĽS. Vo svojej vláde presadzoval nový plán štátoprávneho usporiadania, keď rozsiahle právomoci mali obdržať štyri územné celky patriace pod Česko-Slovensko: Čechy, Morava, Slovensko a Podkarpatská Rus. Tento plán sa však nepodarilo realizovať.

Hodža sa v tomto období vyjadroval v zmysle, že ak bude republika napadnutá, bude sa brániť. Faktom je, že to bola práve jeho vláda, ktorá sa podrobila nátlaku zo strany spojencov a kapitulovala. 22.októbra 1938 po preniknutí prvých správ, že vláda podľahla nátlaku spojencov, vypukli v Prahe nepokoje, ktoré prerástli do generálneho štrajku. Vnuk Milana Hodžu John Palka vo svojej knihe Moje Slovensko, moja rodina uvádza, že zrejme šlo o pokus o komunistický prevrat. Výsledkom štrajku bol pád Hodžovej vlády, vznik spomenutej Syrového úradníckej vlády, ktorá vyhlásila všeobecnú mobilizáciu.

Hodža sa utiahol do ústrania. Prijatie mníchovského diktátu však prijal s úľavou a slovami „vojna nebude“. Táto jeho prognóza sa však nevyplnila.

HODŽA PO MNÍCHOVE

Na jeseň 1938 Hodža opustil Česko-Slovensko a usadil sa vo Francúzsku. So slovenskými exilovými politikmi založil v novembri 1939 Slovenskú národnú radu, ktorá sa dostala do konfliktu s exilovou vládou v Londýne a prezidentom Benešom. Rozpory medzi Hodžom a Benešom sa prehĺbili, pričom vo vzájomnom boji oboch politických rivalov boli údajne použité aj nečestné praktiky. Hodža bol vydieraný. Bolo mu odkázané, že buď sa z politiky stiahne, alebo bude jeho milenka, ktorá bola krivo obvinené zo spolupráce s Gestapom, popravená. Hodža sa z politiky stiahol a usadil sa v Spojených štátoch amerických, kde 27. júna 1944 v Clearwater zomrel. Na jeho pohrebe rečnil aj minister zahraničných vecí Česko-Slovenska Jan Masaryk. Pozostatky Milana Hodžu boli 27. júna 2002 prevezené na Slovensko a uložené na národnom cintoríne v Martine.

ZÁVEROM

Myšlienky a vízie Milana Hodžu prekonali dobu, v ktorej ich autor žil. Hodža prišiel so svojou politickou agendou v čase, keď prevažná časť národov strednej a južnej Európy ešte len hľadala cestu ku svojej samostatnosti, či svojej identite. Bola to doba silného nacionalizmu, v ktorej sa myšlienkam užšej spolupráce medzi krajinami a národmi darilo veľmi ťažko. To sa napokon potvrdilo počas krízy roku 1938, keď si západní spojenci Československa nesplnili svoje zmluvné záväzky a tlakom donútili československých predstaviteľov vzdať sa časti územia štátu. Ku tomu im pomohli aj domáci politici počnúc prezidentom Benešom a jeho koncepciou spoliehania sa na veľmoci. Svoj podiel viny má však aj Hodža. Vojnu sa podarilo iba oddialiť. Prepukla o niečo neskôr s oveľa ničivými následkami.

Bolo to obdobie geopolitických snáh a záujmov veľmocí, či revizionizmu zo strany krajín, ktoré boli v prvej svetovej vojne porazené Z tohto pohľadu Hodža so svojím snažením a myšlienkami pôsobí ako rojko. Jeho myšlienky sa zhmotnili až po druhej svetovej vojne, keď na troskách Európy bolo potrebné hľadať iný model fungovania vzťahov medzi krajinami ako bol ten, ktorý veľmoci presadili po roku 1918. Krajiny, ktoré sa ocitli na západnej strane železnej opony už nestáli v pozícii víťaz-porazený ale boli v postavení partner-partner. Otázka integrácie všetkých európskych krajín sa stala nástojčivou a zrealizovateľnou až po páde východného bloku.

ZÁSLUHY DO ZÁKONA

V súčasnosti existuje aj iniciatíva, ktorá sa snaží presadiť zákonné uznanie úsilia Hodžu o vznik Slovenska. Hodža by sa tak po Štefánikovi, Hlinkovi a Dubčekovi treťou osobnosťou slovenských dejín, ktorej by sa dostalo takého uznania.

Martin Šaro,   15 May 2017