Rudolf Viest - WebSlovensko.sk
dnes je: nedeľa 17.december 2017 - kalendarium
športové výsledky-prehľady-ročenky

Rudolf Viest

Divízny generál Rudolf Viest bol nielen diplomatickou ale najmä vojenskou osobnosťou európskeho významu. Ak by žil v dnešnej dobe, určite by bol jednou z vedúcich osobností pri integrácii Slovenskej republiky do európskych a transatlantických štruktúr


Rudolf Viest

Rudolf Viest (* 24. september 1890, Revúca – † ???) pochádzal z piatich súrodencov. Z Revúcej, ktorá v tom čase žila spoločenským a národnobuditeľským životom, sa rodina presťahovala do Pešti, kde sa stala akýmsi ostrovom slovenského života v mori silnej maďarizácie. Jeho otec Gustáv čoskoro zomrel.

V Pešti Viest vyštudoval vyššiu priemyselnú školu a neskôr nastúpil do armády. Atentát na následníka trónu znamenal vypuknutie svetovej vojny a 1.augusta 1914 bola v Rakúsko-Uhorsku vyhlásená všeobecná mobilizácia. Viest narukoval ku 5. pešiemu pluku ako veliteľ 1.čaty. V zostave c.k. armády však dlho nebojoval. 24.novembra 1914 padol pri Krakove zo zajatia a po zotavení sa v auguste nasledujúceho roku prihlásil do srbskej armády.

Významným medzníkom v jeho živote sa stalo formovanie česko-slovenských légií v Rusku, kam sa Viest presunul. Pod výzvou, ktorá sa obracala na ľudí českej a slovenskej národnosti bol okrem iných osobností (napríklad Jozef Gregor Tajovský) podpísaný aj podporučík Rudolf Viest. Stal sa veliteľom u 7. streleckého tatranského pluku, neskôr bol veliteľom slovenského tábora v Irkutsku a veliteľom 12.streleckého pluku M.R. Štefánika. V roku 1920 sa v hodnosti majora vrátil do jeho novej vlasti - Česko-Slovenskej republiky.

Po návrate domov ostal v armáde. Pôsobil nielen vo veliteľských ale aj v diplomatických funkciách (zástupca vojenského atašé v Budapešti a vojenský atašé vo Varšave). V roku 1933 bol povýšený do hodnoti brigádneho generála, v roku 1938 do hodnosti divízneho generála.

Viest bol jediným generálom slovenskej národnosti v predmníchovskej armáde. Sám si uvedomoval disproporciu v zložení dôstojníckeho zboru. Generálmi boli dokonca traja emigranti z Ruska, ale iba jeden Slovák. V celom dôstojníckom zbore bolo iba 420 Slovákov.

V septembri 1938 ho v hodnosti divízneho generála pri pôsobení v Košiciach (pôsobil v budove dnešného Košického samosprávneho kraja na námestí Maratónu mieru) zastihla septembrová mobilizácia. Po prijatí mníchovského diktátu sa stal členom komisie, ktorá mala na starosť stanovenie hraníc Slovenska a Maďarska. Túto komisiu viedol dr. Jozef Tiso. Po vzniku Slovenského štátu sa stal objektom záujmu štátnej bezpečnosti ľudáckeho režimu. Pracoval na Ministerstve obrany avšak v auguste 1939 sa nevrátil z pracovnej cesty v Maďarsku. Cez Juhosláviu putoval do Francúzska, kde sa chcel zapojiť do odboja. Rodinu o tom informoval listom.


Pamätná tabuľa na Rudolfa Viesta na priečelí budovy dnešného Košického vyššieho územného celku na Námestí Maratónu mieru

17.11. 1939 vydal prezident Česko-Slovenska Edvard Beneš mobilizačný rozkaz o vytvorení čs.armády. Viest sa stal veliteľom 1.čs.divízie vo Francúzsku. V tom čase sa už vyformoval aj jeho názor na postavenie Slovákov vo vzťahu ku Čechom, ako aj predstavy o ďalšom štátoprávnom usporiadaní. Odmietol existenciu československého národa. Sám vravieval: Ak existuje český národ, musí aj slovenský... Nemôžu byť Slováci Čechoslovákmi a pritom odsúhlasiť Čechom všetko... . Po porážke Francúzska sa Viest presunul do Veľkej Británie. V roku 1944 sa zasadzoval aby členom vládnej delegácie, ktorá mala rokovať v Moskve, sa okrem Slováka a Čecha mal stať aj Podkarpatský Rus.

Praktický hneď po vypuknutí Slovenského národného povstania sa medzi Banskou Bystricou, Moskvou a Londýnom rozprúdila čulá komunikácia. Jej cieľom bol čo najskôr dosiahnuť, aby bol generál Viest presunutý na povstalecké územie, kde sa mal ujať velenia 1.československej armády na Slovensku. Napriek všetkým urgenciám z londýnskych exilových kruhov sa to podarilo až v noci zo 6. na 7. októbra, keď sa Viest presunul na povstalecké územie spoločne s paradesantnou brigádou.




Na Slovensku sa Viest stretol s krutou realitou povstania, ktorého achilovou pätou bola najmä absencia jednotného velenia, pričom nefungovala najmä spolupráca vojakov a partizánov. Ani Viestovi sa tento stav nepodarilo zlepšiť a tak povstanie nutne smerovalo ku porážke. V noci z 27. na 28. októbra 1944 vydalo velenie armády rozkaz o ústupe do hôr a prechode na partizánsky spôsob boja.

V sprievode svojho Vysokoškolského strážneho oddielu do hôr ustupovali aj obidvaja povstaleckí generáli. No 3.novembra 1944 padli do pasce a boli v Pohronskom Bukovci zajatí. Goliana a Viesta vypočúval hlavný veliteľ nemeckých okupačných vojsk na Slovensku Herman Höffle. Generáli boli odtransportovaní z Banskej Bystrice do Nemecka a internovaní v koncentračnom tábore Flossenburg, kde mali byť zlikvidovaní. Táto fáma sa stala oficiálnou verziou ich zániku. Zaistení boli aj rodinní príslušníci oboch generálov.

Po skončení 2.svetovej vojny sa synovec Rudolfa Viesta Dušan rozhodol pátrať po osude oboch generálov. Nakoľko mu v tom československé orgány veľmi nepomohli, musel pátrať na vlastnú päsť. Podarilo sa mu zistiť, že po oslobodení koncentračného tábora vo Flossenburgu Červenou armádou boli obidvaja generáli orgánnmi NKVD oddelení od ostatných väzňov. Neskôr obdržal anonymný list podpísaný ako pplk.XY, ktorý ho upozorňoval na fakt, že obidvaja generáli sa nachádzajú pri Moskve v pracovnom tábore. V tom tábore boli internovaní aj ďalší občania Česko-Slovenska, predovšetkým vojenské osoby. Z tábora sa podarilo vyslobodiť plk.Urbana, ktorý synovcovi Viesta potvrdil, že obidvaja generáli sa nachádzajú v Sovietskom zväze. Aby sa vyhol opätovnému zatknutiu, nemohol o týchto skutočnostiach na slobode veľmi rozprávať. Je teda veľmi pravdepodobné, že osud obidvoch povstaleckých generálov sa naplnil v Sovietskom zväze.

foto

Jakub Hlohoš,   19 Jun 2017