Vladimír Mečiar - WebSlovensko.sk
dnes je: nedeľa 22.október 2017 - kalendarium

Vladimír Mečiar

Vladimír Mečiar bol slovenským politikom a trojnásobným predsedom slovenskej vlády. Pre štýl vládnutia a správy vecí verejných, akými sa Mečiar prezentoval, sa ujalo pomenovanie – mečiarizmus.


Vladimír Mečiar

Vladimír Mečiar (* 26.júl 1942, Zvolen - ) bol slovenským politikom, dlhoročným predsedom ĽS-HZDS (Ľudová strana - Hnutie za demokratické Slovensko) a trojnásobným predsedom slovenskej vlády. Vyznačoval sa autoritárskym a konfrontačným správaním , ktoré spôsobilo, že v priebehu dvoch desaťročí sa od jeho osoby odvrátilo veľmi veľa jeho priaznivcov a politických kolegov, ktorí boli zo začiatku fascinovaní jeho osobou. Politika sa pre Vladimíra Mečiara skončila v roku 2012, keď sa jeho politický subjekt nedostal do parlamentu a Mečiar na konci apríla 2012 oznámil svoj odchod z politiky.

Začiatok politickej kariéry neskoršieho premiéra Slovenskej republiky sa datuje do 60. rokov 20.storočia. V roku 1962 vstúpil Vladimír Mečiar do Komunistickej strany Československa (KSČ) a zastával funkciu predsedu mestského výboru strany v Žiari nad Hronom. Po invázii armád Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska však musel funkciu položiť a počas normalizácie bol z KSČ vylúčený. Po vylúčení zo strany začal vykonávať robotnícke povolanie a diaľkovo študovať právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Po skončení štúdia začal v roku 1974 pracovať ako podnikový právnik v Skloobale Nemšová. V Nemšovej pracoval až do roku 1989 a tam ho zastihla aj nežná revolúcia.

Začiatok politickej kariéry neskoršieho premiéra Slovenskej republiky sa datuje do 60. rokov 20.storočia. V roku 1962 vstúpil Vladimír Mečiar do Komunistickej strany Československa (KSČ) a zastával funkciu predsedu mestského výboru strany v Žiari nad Hronom. Po invázii armád Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska však musel funkciu položiť a počas následných previerok tzv.normalizácie bol z komunistickej strany vylúčený. Začal vykonávať robotnícke povolanie a diaľkovo študovať právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Po skončení štúdia začal v roku 1974 pracovať ako podnikový právnik v Skloobale Nemšová. V Nemšovej pracoval až do roku 1989 a tam ho zastihla aj nežná revolúcia.

V januári 1990 usporiadala Verejnosť proti násiliu (VPN) „konkurz“ na obsadenie funkcie ministra vnútra Slovenskej republiky, ktorej sa v tom čase prikladal mimoriadny význam. A ako niektorí členovia VPN neskôr zaspomínali „Prišiel jeden, čo vedel všetko“. Tou prekvapujúco kompetentnou osobou bol istý podnikový právnik z Nemšovej. Jeho meno – Vladimír Mečiar. Nikto si však vtedy nepoložil otázku, odkiaľ mal Mečiar vedomosti o fungovaní rezortu vnútra.

Špekulovalo sa, že kto mohol podnikového právnika Mečiara zasvätiť do tajov činnosti odboru ministerstva vnútra. Predpokladalo sa, že to mohol byť neskorší námestník SIS Jaroslav Svěchota. No s najväčšou pravdepodobnosťou to bol Dezider Kóna, kto poskytol Mečiarovi cenné informácie o činnosti spomenutého odboru. Obidvaja muži sa poznali ešte zo 60.rokov, keď pôsobili v Socialistickom zväze mládeže. Obidvaja vstúpili do KSČ. Dezider Kóňa to dotiahol až na ideologického tajomníka hlavného výboru Komunistickej strany Slovenska na ministerstve vnútra Slovenskej socialistickej republiky (SSR). Z hľadiska hierarchie to bol druhým najvýznamnejším človekom ma Ministerstve vnútra SSR a teda bol dokonale informovaný o činnosti ministerstva a jeho štruktúre. Počas nežnej revolúcie mal byť údajne jedným z prvých, kto zahodil stranícku legitimáciu.

S najväčšou pravdepodobnosťou to bol práve Kóňa, kto poskytol Mečiarovi nielen rady, ale aj niekoľko personálnych odporúčaní. Jedným z nich bol napr.Gejza Valjent a tým druhým Jaroslav Svěchota. Len dodáme, že Dezider Kóňa bol otcom Adriany, v čase zavlečenia prezidentovho syna do Rakúska, priateľky bývalého príslušníka SIS Oskara Fegyveresa a svedka zavlečenia prezidentovho syna, ktorá s Fegyveresom ušla do zahraničia.

Vladimír Mečiar vo funkcii ministra vnútra Slovenskej republiky musel čeliť vzbure vo väznici v Leopoldove, ale vyvolal aj prvý škandál. 27.januára 1990 z jeho príkazu vstúpil do tzv Tisovej vily v Trenčíne patriacej federálnemu ministerstvu vnútra šéf inšpekčnej služby Leonard Čimo a odniesol z nej niekoľko obalov s dokumentmi o spolupracovníkoch Štátnej bezpečnosti. Spolu so šoférom Rezníkom mu neskôr tieto dokumenty odovzdal.




Po vypuknutí škandálu sa začalo špekulovať, či išlo o snahu chrániť samého seba, alebo niekoho v jeho blízkosti. Neskôr sa prišlo na to, že v registri zväzkov ŠtB chýbala časť spisu, na ktorej boli pod číslami 19 508 a 31 048 evidovaní plk. JUDr. Svěchota a JUDr. Vladimír Mečiar. Samotný Mečiarov zväzok, ktorý bol označený ako KTS (kandidát tajnej spolupráce) zmizol. Okrem jeho zväzku a stôp, ktoré preukazovali spojitosť Mečiara s ŠtB zmizli aj ďalšie zväzky. S ich kópiami, ktoré „nachádzal na stole“ však Mečiar narábal veľmi často. Dokonca ich využíval na likvidáciu politických oponentov. Preukázalo sa aj, že Mečiar sa s ľuďmi z ŠtB stýkal ešte pred novembrom 1989.

V júni 1990 sa konali prvé slobodné parlamentné voľby od roku 1946. Na Slovensku voľby vyhrala Verejnosť proti násiliu (VPN) a Vladimír Mečiar sa stal predsedom slovenskej vlády. No jeho autoritárska a konfliktná povaha sa začala prejavovať.

V novembri 1990 vyvrcholil prvý vážny konflikt predsedu vlády Mečiara postavený na známej vydieračskej schéme „Buď ja alebo on!!“, ktorú Mečiar v nasledujúcich rokoch využíval často. Obeťou vydierania sa stalo KDH a minister vnútra Slovenskej republiky Anton Andráš. KDH nakoniec ustúpilo a Andráš odstúpil.

Kvôli svojmu často konfrontačnému štýlu práce, ktorý prinášal ďalšie vyhrotené situácie sa Mečiar začal dostávať do konfliktu s predstaviteľmi VPN. V roku 1991 navrhol Fedor Gál jeho odvolanie z postu predsedu vlády Slovenskej republiky. VPN sa rozštiepilo, pričom vznikla platforma Za demokratické Slovensko (VPN-ZDS), ktorá sa neskôr pretransformovala na samostatný politický subjekt - Hnutie za demokratické Slovensko. Mečiar v opozícií začal ísť okamžite po krku novej slovenskej vláde Jána Čarnogurského.

Predčasne voľby v roku 1992 na Slovensku vyhralo HZDS s obrovským náskokom. Vznikla druhá Mečiarova vláda a jej predseda sa stal jedným z hráčov vo vyjednávaní o ďalšom štátoprávnom usporiadaní Česko-Slovenska. Vyjednávania neviedli nikam. HZDS síce ponúklo českej strane niekoľko alternatív ďalšieho vývoja, nakoniec však vyhrala tá, ktorej výsledkom bolo vytvorenie dvoch nezávislých republík – Českej a Slovenskej. Z Vladimíra Mečiara sa tak stal mýtický „otec vlasti“.

Na domácej politickej scéne pokračovalo vládnutie Mečiara v intenciách spomenutej taktiky „Ja alebo on“, čiže systémom „víťazstiev“ nad svojimi kolegami – oponentmi. Výsledkom bolo, že po konflikte a odchode Milana Kňažka a ďalších ôsmich poslancov z klubu HZDS stratilo hnutie v parlamente pohodlnú väčšinu. Bolo tak nútené rokovať so Slovenskou národnou stranou (SNS) o vytvorení koalície, aj keď to pôvodne Mečiar nezamýšľal. Nakoniec sa Mečiarovi podarilo dosiahnuť rozštiepenie aj SNS. Koalícia HZDS-SNS tak stratila v parlamente väčšinu. V marci 1994 vystúpil v slovenskom parlamente prezident Michal Kováč s prejavom, v ktorom pomenoval problémy. Parlament vyslovil Mečiarovej vláde nedôveru.

Na jeseň roku 1994 sa konali ďalšie predčasné voľby. Ich výsledkom bolo vytvorenie koalície HZDS-SNS-ZRS (Združenie robotníkov Slovenska). Vladimír Mečiar sa tretí krát stal predsedom vlády Slovenskej republiky. Štyri roky, ktoré nasledovali, dostali Slovensko do politickej izolácie a vyáredovaniu si nálepky „čierna diera“. V bezbrehej privatizácii sa majetok štátu dostal do rúk vyvolenej skupinky „poctivých privatizérov“. V štáte začal bujnieť brutálny organizovaný zločin. Mafiáni takmer ovládli život v niektorých slovenských mestách. Z parlamentu bol protiprávne vyhodený poslanec Gaulider. Koaličná väčšina odhlasovala, že sa vzdáva mandátu aj napriek tomu, že sám poslanec hlásil presný opak. Koalícia zmarila referendum o členstve v NATO a Európskej únii. ..

Počas týchto rokov mal Vladimír Mečiar už len jedného nepriateľa a tým bol prezident Michal Kováč. Vrcholom útokov voči hlave štátu sa stalo zavlečenie jeho syna do cudziny, z ktorého bola dôvodne podozrivá Slovenská informačná služba, ktorej šéfoval Mečiarovi veľmi blízky človek Ivan Lexa. Vladimír Mečiar sa z postu predsedu vlády, na ktorú prešli prezidentské právomoci po vypršaní prezidentského mandátu Michala Kováča, postaral o amnestie na všetky skutky, ktoré sa udiali s týmto činom. Tieto amnestie sa aj napriek snahe dodnes nepodarilo odstrániť a tak naďalej bránia potrestaniu vinníkov a uzavretiu celého prípadu.

Vo riadnych parlamentných voľbách v 1998 síce vyhralo HZDS, avšak minutý koaličný potenciál spôsobil, že vládu zostavila dovtedajšia opozícia vedená účelovou stranou SDK a jej lídrom Mikulášom Dzurindom. Vznikla širokospektrálna koalícia SDK-SMK-SDĽ-SOP a ĽS-HZDS muselo zasadnúť do parlamentných lavíc ako opozícia. Vladimír Mečiar sa vzdal poslaneckého mandátu v prospech Ivana Lexu, na obrazovke STV sa rozlúčil s divákmi patetickým spevom a utiahol sa do svojej vily Elektry v Trenčianskych Tepliciach. Na Zelený štvrtok 20. apríla 2000 vzbudil pozornosť verejnosti zásah špeciálnej jednotky, ktorá násilným vnikla do jeho vily aby predviedla Mečiara k výsluchu vo veci zavlečenia prezidentovho syna ako aj ďalších činov.

Posledný návrat ĽS-HZDS (ĽS - Ľudová strana) k moci sa udial po voľbách 2006. Mečiar sa so svojim politickým subjektom stal členom vládnej koalície, ktorej dominoval Róbert Fico a jeho SMER-SD. Bola to však už „labutia pieseň“ kedysi veľmi silného muža. Jeho strana stratila ďalších voličov a naštartoval sa jej faktický úpadok. Výsledok sa dostavil v parlamentných voľbách v roku 2010. HZDS sa po prvý krát v histórii nedostalo do parlamentu. No ani tento neúspech neprinútil Vladimíra Mečiara odísť z politiky. Ten sa udial až o dva roky neskôr. V predčasných parlamentných voľbách nezískalo ĽS-HZDS ani jedno percento voličských hlasov. Na neúspech reagoval Vladimír Mečiar spôsobom jemu vlastným – odišiel „za medveďmi“, a opäť nikto nevedel, kde je. Nakoniec však zvíťazil zdravý rozum a Vladimír Mečiar koncom apríla 2012 oznámil odchod z čela strany a z politiky.


1998 - Vladimír Mečiar sa lúči na obrazovke STV.

Vladimír Mečiar sa dvakrát pokúsil stať sa prezidentom Slovenskej republiky. Najskôr ho v roku 1999 v ostro sledovanom volebnom súboji v druhom kole porazil Rudolf Schuster. Neuspel ani o päť rokov neskôr, keď ho taktiež v druhom kole porazil jeho niekdajší stranícky kolega Ivan Gašparovič. Mečiar sa utiahol do ústrania odkiaľ ho v roku 2017 vytiahla pozvánka do diskusnej relácie na obrazovke televízie TA3 venovanej únosu prezidentovho syna a amnestiám na tento čin.

Ak by sa dalo napísať niečo kladné o Vladimírovi Mečiarovi, bolo by to najmä to, že so svojím maďarským náprotivkom podpísal Zmluvu o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou. Táto zmluva bolo pripojená ku ďalším zmluvám, ktoré vytvárali tzv. pakt stability v Európe Ďalší kladný počin Mečiara súvisí s koncom spoločného štátu s Čechmi. Rozdelenie sa udialo slušným spôsobom a Mečiarova vláda dokázala vytvoriť podmienky pre vznik a chod nového štátu a to aj napriek tomu, že česká strana robila komplikácie pri vyplácaní finančných prostriedkov z federálnej úrovne, na ktoré mala slovenská strana nárok. Slovenská republika tak po osamostatnení neupadla do ekonomického chaosu. Napriek tomuto sa Vladimír Mečiar zapísal do slovenskej histórie ako kontroverzná postava, ktorá svojim spôsobom vládnutia, v ktorom nechýbali prvky autokracie, vydierania a pomstychtivého konania takmer priviedla Slovensko medzi diktátorské režimy. Sám Vladimír Mečiar je podozrivý z autorstva myšlienky únosu prezidentovho syna a jeho amnestie na tento skutok doposiaľ visia nad slovenskou spoločnosťou ako trauma minulosti.

zdroje:
Peter Tóth: Komando 52, vydal Dixit s.r.o. v roku 2014
archív webslovensko.sk - séria článkov z denníka SME z 90.rokov 20.storočia

Martin Šaro,   27 Mar 2017