Majdan ukrajinská cesta do pekla 1.časť - WebSlovensko.sk
dnes je: sobota 21.júl 2018 - kalendarium

Majdan - ukrajinská cesta do pekla - 1.časť

Ukrajina je miesto, kde sa stretáva západ s východom. A nielen stretáva, ale sa o ňu s východom aj preťahuje. A preto býva ten stret častokrát aj krvavý.

Majdan - ukrajinská cesta do pekla - 1.časť

Cez územie Ukrajiny prechádzali armády západných mocností za účelom pokorenia východného ruského impéria niekoľkokrát. Spomeňme Napoleona a jeho spojencov, alebo dva nemecké pokusy v prvej polovici 20.storočia.

Začiatkom 20.storočia bola Ukrajina súčasťou Ruskej monarchie. V roku 1917 sa v Rusku k moci dostali boľševici, ktorí v nasledujúci rok v Brest-Litovsku uzavreli mier s nemeckým cisárstvom. Z Ukrajiny sa stal nemecký protektorát. O niečo neskôr po skončení poľsko-boľševickej vojny pripadli západné oblasti Ukrajiny Poľsku a z veľkej časti dnešnej Ukrajiny sa stala jedna zo zväzových republík vznikajúceho Sovietskeho zväzu. Najmä na území obsadenom Poliakmi sa rozvinulo ukrajinské nacionalistické hnutie požadujúce vytvorenie samostatného ukrajinského štátu.

Na konci 20.rokov vznikla Organizácia ukrajinských nacionalistov. Vznikla aj vojenská zložka tejto organizácie s názvom Ukrajinská oslobodzovacia armáda. Medzi praktikami, ktoré ukrajinskí nacionalisti využívali vo svojom boji, boli aj teroristické akcie voči poľskej vláde. Účastnil sa ich aj istý Stěpan Bandera. Spoločne s ďalšími druhmi sa mal Bandera zúčastniť na atentáte na poľského ministra vnútra, za čo ho Poliaci takmer popravili. Nakoniec skončil vo väzení. Vývoj následných udalostí zapríčinil, že sa z väzenia dostal oveľa skôr ako pôvodne mal.

V auguste 1939 sa po zlyhaní akýchkoľvek pokusov o odvrátenie nacistickej hrozby rozhodol sovietsky diktátor Josif Stalin podpísať s Hitlerom pakt o neútočení, ktorý vošiel do histórie ako Pakt Molotov-Ribentrop. O niekoľko hodín po ratifikácii paktu prepadlo nacistické Nemecko Poľsko. O dva týždne neskôr vstúpili do západných oblastí Bieloruska a Ukrajiny, ktoré po vojne s boľševikmi okupovalo Poľsko, a ktoré mali na základe mierových dohôd z roku 1919 patriť Sovietskemu zväzu, resp. Bielorusku a Ukrajine, jednotky Červenej armády.

22.júna 1941 sa mnohé zmenilo. V skorých ranných hodinách tohto dňa prepadlo nacistické Nemecko Sovietsky zväz a 2.svetová vojna tak vstúpila do úplne novej fázy. Aj keď pre väčšinu ľudí v Sovietskom zväze sa rozpútal boj o prežite, v prípade mnohých Ukrajincov to bolo opačne. Keďže Ukrajina nebola nikdy takpovediac jednoliatou krajinou , tak veľká časť ukrajinského obyvateľstva žijúceho v západných oblastiach Ukrajiny vítala nemecké vojská ako osloboditeľov. Ich podpora nacistom zašla až tak ďaleko, že ukrajinskí nacionalisti a nacisti sformovali niekoľko vojenských jednotiek, ktoré otvorene nacistov podporovali. Najznámejšou je SS dívizia Galizien, či prápor Roland. Na nacistami okupovaných územiach Galície a Volyne, ale aj iných miestach Ukrajiny rozpútali jednotky ukrajinských nacionalistov etnické čistky. Ich cieľom boli Židia, Rusi, či Poliaci, ale aj Česi. Najznámejším sa stal masaker v rokline Babyj Jar (33 771 zavraždených). Veľké masakre sa v rokoch 1943 a 1944 odohrali aj v Galícii či na poľskej Volyni. Celkove pri etnických čistkách rozpútaných najmä ukrajinskými nacionalistami zahynulo do 200 000 ľudí, väčšinou Židov. Tieto udalosti udalosti sú historické fakty a nie výmysly súčasnej ruskej propagandy, ktorá sa mala údajne snažiť rozoštvať Ukrajincov rečami o fašistoch na a po Majdane v roku 2013 – 2017, ako sa to snaží dnešná propaganda už aj slovenských médiách jemne podsúvať. Skrátka, ľudia históriu pamätajú a nepáči sa im, ak sa ju niekto snaží premaľovať. Ale poďme pekne po poriadku.

banderovci
Banderovci a ich dnešní uctievatelia na Ukrajine

Po prepadnutí Poľska v septembri 1940 sa Stěpan Bandera dostal slobodu, v nasledujúcom roku sa stal lídrom OUN a v roku 1941 vyhlásil samostatný ukrajinský štát. To sa nacistom samozrejme nepáčilo a tak Stěpan Bandera skončil v koncentračnom tábore. No jeho stúpenci šírili nacionalistické idei ďalej aj cez spomenuté etnické čistky.

Ked došlo vo vojne k obratu, obrátili svoje zbrane ukrajinskí nacionalisti okrem červenej armády a sovietskej moci aj voči nacistom. Po skončení vojny sa mnohí pokúšali dostať na západ, kde sa s pomocou CIA ukryli.

CIA ukryla Banderu a spol
CIA neskôr informovala imigračný úrad, že tajila prítomnosť Banderu a ďalších ukrajinských nacionalistov

Tzv. Banderovci sa presúvali aj cez územie Československa. Mnohí sa pritom dopúšťali násilností a rabovania. Na Slovensku to bola predovšetkým Burlakova skupina. S úkrytmi im pomáhali niektorí antikomunisticky orientovaní ľudia, napríklad biskup Gojdič.

Krátko po skončení 2svetovej vypukla ďalšia vojna – studená. Z bývalých spojencov sa stali súperi a americká spravodajská služba CIA rozbehla plodnú spoluprácu s ukrajinskými nacionalistickými organizáciami. Operácie s ich účasťou proti ZSSR, trvali ešte mnoho rokov (napr. 1945 - operácia Belladonna, 1946 - operácia Lynx, 1946 - operácia Trident). V mene „studenej vojny“ odpustila CIA zločiny jedincom z OUN a ukrajinských nacistov z doby II.svetovej vojny. Vďaka jej aktivitám sa Nikolaj Lebeď – človek zodpovedný za hromadné vraždenie na Volyni počas II.svetovej vojny - nikdy nepostavil pred súd. CIA priamo intervenovala v jeho prospech. Podobne dopadol aj líder ukrajinského nacionalistického hnutia Stěpan Bandera, ktorý si u CIA za vlnu teroru počas druhej svetovej vojny vyslúžil veľkú reputáciu.

reputácia Banderu
Vysoká reputácia Banderu podľa dokumentov CIA.

Bandera bol neskôr zavraždený, no stal symbolom ukrajinského nacionalistického hnutia. Nebol sám. Boli tu aj Dmytro Doncov (líder ultrapravej totalitárnej doktríny OUN), Andriy Meľnik (líder druhej frakcie OUN), Roman Šukevyč (generál Ukajinskej oslodeneckej armády) a mnohí další. Zrno ukrajinského nacionalizmu bolo predávaná z pokolenia na pokolenie. Až do súčasných dní.

Ukrajinský nacionalizmus

S nástupom Michaila Gorbačova za lídra Sovietskeho zväzu nastúpila aj politika tzv.perestojky a glasnosti, ktorú doprevádzalo uvoľnenie centralizácie. V dôsledku čoho bolo aj posilnenie nacionalistických a separatistických nálad a hnutí v jednotlivých republikách Sovietskeho zväzu. Ukrajina samozrejme nebola výnimkou.

V roku 1989 bola na Ukrajine založená nacionalistická organizácia Národné hnutie, ktorá požadovala samostatnosť Ukrajiny od ZSSR. Táto organizácia sa stala platformou pre mnohých ukrajinských neonacistov a nacionalistov. Jedným z nich je Oleh Tahnybok, ktorý založil radikálnu nacionalistickú stranu Sloboda. Tahnybok propagoval branderovské nacionalistické princípy „očistenia Ukrajiny od Rusov a Židov“ a to až tak vehementne, že si v roku 2012 vyslúžil miesto v TOP 10 najväčších antisemitov na svete v rebríčku Centra Simona Wiesenthala. Počas tzv Euromajdanu v novembri 2013 až februári 2014 bol spolupracovníkom Olexandra Turčynova, dočasného prezidenta po zvrhnutí Janukovyča.

Ďalším je Dmitro Jaroš, ktorý v roku 1994 založil dalšiu ultrapravú organizáciu – Trizub. V roku 2013 sa stal asistentom poslanca za stranu Udar a založil radikálnu ukrajinskú neonacistickú skupinu Pravý sektor.

Andryj Parubiy, líder utranacionalistickej strany Sloboda, ktorý viedol za sebou celú armádu ultranacionalistických vojakov a poriadanie hromadných fakľových pochodov ulicami ukrajinských miest.

V auguste 1991 získala Ukrajina samostatnosť. Do krajiny prišla živelná trhová ekonomika a v krátkom čase sa objavili prví oligarchovia.




Oranžová revolúcia 2004

V novembri 2004 sa na Ukrajine konali prezidentské voľby. Situácia v krajine sa vyvinula tak, že sa vo voľbách rozhodovalo medzi dvoma hlavnými favoritmi: pro západným Viktorom Juščenkom z bloku Naša Ukrajina a Viktorom Janukovyčom zo Strany regiónov, ktorý zastával cestu spolupráce a dobrých vzťahov s Ruskou federáciou. Voľby rozdelili krajinu. Západná časť hlasovala za „oranžového“ Juščenka, východná za „modrého“ Janukovyča. V prvom kole vyhral Juščenko, no v druhom kole, ktoré sa konalo 21. novembra 2004 Janukovyč výsledok zvrátil. Volebná komisia síce označila Janukovyča za víťaza, avšak opozícia takmer okamžite obvinila víťaza z volebných prehmatov. V mestách v západnej Ukrajine vyšli do ulíc ľudia, aby protestovali proti výsledkom volieb, čo viedlo k tzv oranžovej revolúcii. Oficiálne výsledky neuznali USA, Kanada ani EU.

Na Ukrajinu priletel vtedajší šéf NATO Javier Solana, aby sprostredkoval rokovania.medzi znesvárenými stranami. No ich výsledky však ostali iba na papieri. Napríklad Viktor Juščenko nepožiadal svojich stúpencov, aby prestali blokovať vládne budovy. Protesty pokračovali počas mesiaca. Výsledky druhého kola boli napokon anulované a kolo sa opakovalo 26.decembra.2004 za účasti početného kontingentu zahraničných pozorovateľov. Konečným víťazom a prezidentom Ukrajiny na nasledujúcich 5 rokov sa stal Viktor Juščenko. Jeho súper sa síce snažil výsledky napadnúť, no bezúspešne.

Tu treba poznamenať, že začiatkom septembra sa Juščenko stal obeťou otravy dioxínmi. Z útoku boli okamžite obvinení priaznivci Janukovyča, no do dnešných dní sa nepodarilo zistiť páchateľa. Niektorí pozorovatelia si myslia, že sa Juščenko stal tzv.sakrálnou obeťou, ktorá zohráva svoju úlohu v metodike tzv. farebných revolúcií.

Juščenko bol na západe vrelo prijatý. No jeho vláda, ktorú poznamenali aj zvady so svojou bývalou spojenkyňou Júliou Timošenkovou, skončila fiaskom a očakávania do neho vkladané či už svojimi voličmi, alebo západnými politikmi nenaplnil. Na konci svojho funkčného obdobia dal svojim kamarátom a ukrajinským „patriotom“ darček. Zo Stèpana Banderu urobil národného hrdinu.

Predohra k chaosu

V roku 2010 sa konali ďalšie prezidentské voľby. Hlavní prezidentskí kandidáti už veľmi nerečnili o svojej orientácii či už na západ, alebo na východ. Ich predvolebné posolstvá sa niesli v duchu „vlastnej cesty“ pre Ukrajinu. Favoritom volieb bol Janukovyč zo Strany regiónov, ktorý predpoklady naplnil a vo voľbách tesne zvíťazil. Tentoraz bez „podvodu a machinácií“. A takmer okamžite po inaugurácii anuloval titul národného hrdinu pre Banderu.

No paralelne s príbehom vlády Janukovyča sa začal odvíjať aj iný príbeh, ktorý sa s tým prvým preťal v novembri 2013. Ale pekne po poriadku.

Pred novým prezidentom a vládou stala už tradičná dilema vyplývajúca z postavenia krajiny a jej historických väzieb na Rusko. Takže kam sa obrátiť? Usilovať sa o vstup do EU, alebo a spolupracovať s Ruskom. Ukrajinská ekonomika bola s tou ruskou veľmi úzko previazaná, vytvárala jeden celok trhy oboch krajín sa navzájom prekrývali. Ruská federácia bola hlavným obchodným partnerom Ukrajiny. Na jej trhoch končila značná časť ukrajinskej produkcie. Naproti tomu obchodná bilancia Ukrajiny s EU bola pre negatívna. Ukrajina z EU iba importovala, no jej export do EU bol takmer nulový. Neúspešne pre Ukrajincov dopadol pokus ich vtedajšieho ministerského predsedu Azarova ju aspoň trochu vylepšiť. Rokovanie s európskym komisárom De Guchtom po dvoch hodinách ukončili. Zo strany EU o výrobky z Ukrajiny nebol žiaden záujem.

Paralelne s tým bežala kampaň pre vstup do EU. No realista Azarov už v decembri 2013 Ukrajincov upozorňoval, že po podpísaní asociácie by sa ekonomická situácia na Ukrajine výrazne zhoršila. Ako uvádzal: dolár by nestál 8 ale 16 hryvien, za 2 izbový byt by Ukrajinci neplatili 200 ale 4 000 hryvien a za chlieb nebudú platiť 2 hryvny ale 10. No ľudia mu neverili. Ukrajincom nasľubovali švajčiarske dôchodky , EU je obrovský trh, 500 mil ľudí, kde budú môcť Ukrajinci umiestniť svoj tovar. No Azarov upozorňoval: Aké tovary? Kto v EU bude mať záujem naše výrobky, napríklad lokomotívy? Podľa jeho slov a prepočtov by Ukrajina podpísaním asociačnej dohody s EU stratila 15mld. dolárov na exporte.


Nikolaj Azarov si na situáciu pred novembrom 2013 spomína aj takto.

Po zvážení rôznych faktorov týkajúcich sa vstupu do EU, ktoré pre Ukrajinu neboli veľmi priaznivé, sa ukrajinská vláda rozhodla svoju cestu „do Európy“ prerušiť a nepodpísať asociačnú dohodu s Európskou úniou. Na jeseň 2013 sa v Litve konal summit EU. Po stretnutí s Janukovyča s predstaviteľmi EU najmä s Merkelovou, padli slová, že pristúpenie k asociácii v daný moment nie je na programe dňa. A toto rozhodnutie odštartovalo celý sled udalostí, ktoré videli k násilnostiam v uliciach Kyjeva a ďalších ukrajinských miest, občianskej vojne na východe Ukrajiny a strate Krymu.

Mimovládky ako trojský kôň

V rokoch predchádzajúcich protestom v novembri 2013 na Ukrajine začalo pôsobiť mnoho občianskych združení, ktoré boli financované zo zahraničia, ako aj zahraničných novinárov pracujúcich v grantoch. Na jednej strane to boli občianske združenia so sociálnou náplňou práce, no sú tu aj iné občianskej združenia, ktoré sú fiancované štruktúrami niektorej vlády a pracujú v záujme cieľov tej vlády, ktorá ich financuje.

V 80.rokoch 20.storočia bola americká CIA vďaka svojej neblahej činnosti od skončenia 2.svetovej vojny veľmi diskreditovaná. Za vlády Ronalda Regana vznikol vládou USA financovaný Národný fond na podporu demokracie (The National Endowment for democracy – NED). NED na seba prevzal úlohy, ktoré kedysi vykonávala CIA: manipulovanie volieb v rôznych krajinách, financovanie masovokomuničných prostriedkov (rádiá, TV), občianskych združení a rozličných politických operácií.

Tak napríklad v roku 1990 manipuloval NED voľby v Nikarague a v roku 1996 v Mongolsku 1996. Pomáhal zvrhnúť demokraticky zvolené vlády v Bulharsku (rok1990) a Albánsku (rok 1991 a 1992). Pri voľbách na Slovensku v roku 2002 pomáhal NED poraziť kandidáta, ktorý nebol favoritom Washingtonu..

NED prenikne do určitej krajiny, pripravuje aktivistov, pracuje s niektorými novinármi alebo podnikteľmi, podporuje politické skupiny, ktoré pracujú v záujme americkej vlády, častokrát v priamom rozpore k záujmom vlády danej krajiny často legálne zvolenej.

Na Ukrajine začal NED vyvíjať aktivity na konci 80.rokov ešte za existencie Sovietskeho zväzu. Jeho aktivity sa širšie rozvinuli po páde železnej opony. V novom miléniu najmä počas vlády prezidenta Juščenka sa zintenzívnili. NED podporovala aktivistov, ktorí sa zaoberali otázkami: ako získať popularitu, ako zastaviť niečo a rýchlo nabrať opačný smer, ako využiť túto populárnosť na získanie podpory pre svoje ciele. A podpora bola obdržaná a nielen mediálna. Mala aj inú podobu, ale o tom neskôr.

Minister vnútra Ukrajiny vo vláde Azarova Vitalij Zacharčenko v dokumente Olivera Stona „Ukrajina v ohni“ spomína, že už v roku 2013 mali bezpečnostné zložky informácie o chystaných protestných akciách, ktoré sa mali začať až v roku 2015, keď sa na Ukrajine mali konať prezidentské voľby. Ale kedže došlo ku pozastaveniu prístupu Ukrajiny k asociačnej zmluve s EU, akcia bola spustená.

Euromajdan (november 2013 – február 2014) protesty začínajú

Mustafa Nayyem je ukrajinský novinár a verejne známa osoba pôvodom z Afganistanu. Jeho status na sociálnej sieti po oznámení o odložení podpísania asociáčnej dohody s EU z 21.novembra 2013 priviedol na Majdan prvých protestujúcich. Na druhý deň vznikla nová ukrajinská televízia Hromadske.tv Jej zakladateľom bol práve Mustafa Nayyem. Na Cash – Flow tejto televízie za rok 2013 sa okrem obyčajných prispievateľov objavujú aj vklady holandskej ambasády, americkej ambasády a tzv renesančného fondu, založeného Georgom Sorosom.

hromadskeTV
Cash-Flow so vkladmi holandskej ambasády, americkej ambasády a Sorosovho fondu.

Hromadske.tv nabrala obrovskú popularitu a nebola sama. Už 21.novembra 2013 vzniklo Spilno.TV. a 24.novembra 2013 aj espreso.tv. Tieto tv kanály otvorene podporovali protesty a vyzývali ľudí, aby prišli na Majdan. A protesty prišla podporiť aj vtedajšia ukrajinská opozícia.

Kto v roku 2013 tvoril opozíciu k vládnucej Strane regiónov? Arsenij Jaceňuk lider strany Baťkivščyna, Vitalij Kličko zo strany Udar a už spomenutý radikál Oleg Tyanybok z nacionalistickej strany Sloboda.

Prvé protesty boli pokojné. Na Majdan prišli ľudia rôznych vekových skupín – mladí, starší. Ľudia slobodne prišli na protesty. Janukovyč sa neskôr vyjadril, že bol pripravený na rokovania. No vývoj nabral iný smer a došlo k radikalizácii protestov.

Postupne sa medzi protestujúcimi začali objavovať ľudia z radov krajnej pravice. 24.novembra sa udiala prvá agresívna akcia proti príslušníkom Berkutu. V ten istý deň sa konal aj prvý útok na budovu vlády a spolupracovníkov bezpečnostnej služby Ukrajiny. Ďalší deň sa útok opakoval.

Útočníci z radov extrémistov vykazovali vysoký stupeň organizovanosti. Pri sledovaní záberov z bitiek v uliciach Kyjeva na námestí Majdan si divák nemôže nevšimnúť dlhé biele palice a spreje v rukách útočníkov, ktorými sa snačili atakovať príslušníkov poriadkových jednotiek Berkut.

Majdan útok

Jeden z bývalých veliteľov ukrajinského Berkutu Jurij Abisov, ktorý so svojou jednotkou po udalostiach na Majdane unikol na Krym, kde sa stal veliteľom práporu miestneho Berkutu a jednotky rýchlej reakcie v dokumente Krym návrat domov objasnil o čo šlo. Podľa jeho slov, si okolo roku 2006 predvolali americkí inštruktori ukrajinských špecialistov silových štruktúra na školenia za účelom zvýšenia kvalifkácie. Počas nich sa Ukrajincov pýtali na praktiky, aké používajú ukrajinské poriadkové sily proti rozvášnenému davu chuligánov, ultras a pod.. Ukrajinci spísali svoju taktiku a odovzdali ju Američanom. Tí ju potom mali potom zanalyzovať a pripraviť manuál techník, ako postupovať proti Berkutu, ktorým sa neskôr na Majdane riadili útočníci Pravého sektora.

A jednou z metód používaných na Majdane bol tzv.Karpatský Buk. Prvý rad útočníkov mal prázdne ruky. Niekto z druhého radu zastriekal ochranné plexisklo príslušníka Berkutu. V momente, keď ten nadvihol štít, obdržal ranu palicou rovno do tváre. Prípravy bojových skupín sa podľa ruských zdrojov mali diať v Poľsku, Litve a na západnej Ukrajine.

Zlomovým momentom sa stala noc z 30.novembra na 1.december. Pod zámienkou inštalácie vianočného stromčeka došlo ku zinscenovanému a vyprovokovanému tvrdému útoku Berkutu voči protestujúcim, čo však boli najmä členovia radikálných skupín, ktorí provokovali príslušníkov poriadkových síl. Verejnosti sa to prezentovalo ako agresívny útok na mierumilovných študentov. No ako prezident Janukovyč, tak ani minister Zacharčenko žiaden pokyn k zásahu nevydali. Pátraním sa zistilo, že s najväčšou pravdepodobnosťou to bol Sergej Ľovočkin, v tom čase hlava administrácie prezidenta , ktorý bol v tú noc niekoľkokrát v spojení s jedným z lídrov opozície Jacenyukom za účelom „vyčistenia námestia kvôli inštalácia vianočného stromčeka“ a neskôr ho bolo vidieť v spoločnosti amerických politikov, či už Nulan alebo veľvyslanec Geoffrey Pyatt. Začiatkom roka 2014 Janukovyč Ľovočkina zo Strany regiónov vyhodil.

Udalosti z 30.novembra na 1.december ešte viac radikalizovali demonštrácie, v ktorých sa na strane protestujúcich začali vo väčších počtoch zúčastňovať bojové oddiely radikálnych neonacistických skupín Pravého sektora a iných. K útokom na poriadkové sily sa dokonca používala aj stavebná technika.

Nulan a Pyett

Územie Majdanu sa zmenilo na opevnený štát v štáte, kde neplatili zákony krajiny. Z extrémistických skupín bola vytvorená tzv Obrana Majdanu, ktorá sa delila na stotiny, každá so svojimi veliteľmi. Veliteľom celého Majdanu bol už spomínaný Andrij Parubyj, šéf radikálnej utranacionalistickej strany Sloboda. V dome „Profsojuza“ existovali sklady a chemické laboratórium, kde sa pripravovali zbrane a zápalné zmesi - Molotovove kokteily. Na existenciu skladov a laboratória upozornil amerického veľvyslanca vtedajší predstaviteľ Bezpečnostnej služby Ukrajiny Alexander Jakimenko. No Pyett po návšteve budovy telefonicky im telefonicky oznámil, že v budove nič nie je. No na ďalší deň došlo k výbuchu v tomto laboratóriu. Pri výbuchu prišiel jeden chlapec, ktorý tam pracoval o ruku a ďalší človek o oči. Obidvoch , v tichosti vyviezli do Poľska.

S demonštráciami na Majdane sa začali diať aj iné veci, ktoré dovtedy nemali obdobu. Také cudzie miešanie sa do záležitostí iného štátu, aké sa dialo na Ukrajine od konca novembra 2013 bolo nevídané. Postupne prichádzali predstavitelia Litvy, z Poľska prišiel Jaroslaw Kaczinski aj poslanec Europarlamentu Jacek Protasiewicz, z Ciech prišiel Schwanzenerg, Saakasvili vyzýval v štáte, ku ktorému nemal žiaden vzťah bojovať proti jej vládou. Pricestovali delegácie z Litvy a Lotyšska, Bieloruska (opozícia) a ďalší.

Pozoruhodné boli návštevy z USA. Agilná bola najmä Victoria Nuland (zástupkyňa štátneho sekretára pre Európske a Ázijské záležitosti), ktorá dokonca protestujúcim na Majdane rozdávala pečené pirôžky. Po diskusiách s Janukovyčom a ďalšími šla na Majdan otvorene podporovať opozičné protesty a obviňovať bezpečnostné orgány z použitia neprimeranej sily. Aj senátori (napr. Za Coonecticat) USA v tom čase veľmi často navštevovali Ukrajinu. Častým návštevníkom Majdanu bol aj John McCain či viceprezident John Biden. Najmä Cain vysoko postavený človek amerického kongresu, vyjadroval podporu ľuďom, ktorí vystupovali voči svojej zákonne zvolenej vláde, že USA sú na ich strane.

Cain na Ukrajine
John McCain na Ukrajine

Nuland sa vo vládnych budovách obsadených protestujúcimi stretávala s opozíciou. Stretnutia s opozíciou boli poriadané aj na americkom veľvyslanectve. Okrem toho sa stretnutia politikov USA s ukrajinskou opozíciou ale aj Rinatom Achmetovom diali v kyjevských kaviarňach. 4.februára 2014 sa napríklad stretol Kwasniewski s Jacenyukom a Ashton a Tombinski sa stretli s Achmetovom.

Začiatkom februára 2014, v čase keď sa situácia na Majdane vymykala spod kontroly, bol zachytený telefonát, v ktorom sa Nuland a Pyett priamo dohovárali, že podporia Jacenyuka za vhodného človeka na post nového premiéra (údajne je odborne pripravený – tento niekdajší vodič električky). Bol to neklamný dôkaz, že sa USA plne interesujú v záležitostiach Ukrajiny a zmeny vlády.

Nulan a Pyett

Dvaja vysokopostavení predstavitelia administratívy USA sa priamo dohovárali na štátnom prevrate na Ukrajine. V roku 2017 si Azarov v diskusnej relácii pospomínal, ako im na záverečnom stretnutí OBSE v Kyjeve Victoria Nulan sama diktovala, ktorých ľudí majú zobrať do vlády, aby sa došlo k mierovému usporiadaniu celej krízy. Medzi nimi samozrejme nechýbalo ani meno Jacenyuka. Podľa slov Jakimenka mal byť celý proces zmeny vlády ukončený najneskôr do ukončenia zimnej olympiády v Soči.

Metodika farebných revolúcií a sakrálne obete

Neokonzervatívci sa snažia vo svete meniť režimy v rôznych krajinách. Tieto snahy a pokusy majú svoju metodiku a jednou jej súčasťou je aj démonizácia lídra krajiny. Nebolo tomu inak ani v prípade Ukrajiny, keď z Janukovyča urobili diabla a to aj napriek tomu, že Janukovyč nedal príkaz rozohnať protesty ani v roku 2004 a ani počas prevratu na prelome rokov 2013 a 2014. Bol prezentovaný ako zlo, ktoré chce „zabiť prekrásnych nevinných protestujúcich na Majdane“. Nie je tomu inak ani v prípade ruského prezidenta Putina a každý, kto si dovolí spochybniť takto propagandov stvoreného diabla je okamžite atakovaný a nálepkovaný ako nepriateľ.

Ďalšou časťou tejto metodiky je nutnosť tzv sakrálnych obetí, o kolo ktorých sa potom začnú rozvíjať mýty a legendy. Sakrálne obete slúžia na vyvolanie hnevu a rozhorčenia a následné spustenie protestov, prípadne opätovné rozvírenie vášní a pritiahnutie pozornosti na protesty. Jeho otrávenie mu zrejme pomohlo vyhrať prezidentské voľby. Vo februári 2018 bol na Slovensku zabitý novinár Martin Kuciak so svojou priateľkou. Táto tragédia odštartovala lavínu udalostí živenú najmä médiami, ktoré videli k demonštráciám a odstúpeniu ministra vnútra a premiéra krajiny. Kuciak a jeho priateľka sa sami stali sakrálnymi obeťami. Kuciak bol prirovnávaný k obeti Palacha, ľudom bol predkladaný ako niekto z inej planéty. Je výrazný predpoklad, že sakrálnou obeťou sa v roku 2004 stal aj Viktor Juščenko.

Počet sakrálnych obetí počas ukrajinského Euromajdanu 2013/14 dosiahol číslo väčšie ako 100. Dostali názov „nebeská stotina“ Prvou obeťou sa stala v tom čase občianska aktivistka a novinárka.Tatiana Cornovolová. 25.decembra 2013 ju zbili neznámi útočníci. Súvislosť incidentu s udalosťami na Majdane sí preukázaný napokon nebol, na Tatiana sa stala heroickým mučeníkom a Euromajdan sa stal opätovne dostal do centra pozornosti. Za necelé dva mesiace po útoku na ňu už bola Tatiana dostatočne silná a zdravá, aby sa zúčastnila útoku na jednu z kancelárií Strany regiónov, počas ktorého bol zabitý jeden jej pracovník. V súčasnosti je Tatiana poslankyňou ukrajinskej dumy za Jacenyukovu stranu. V roku 2017 jej v stanici Krivoj Tareck radikáli rozbili hlavu pri jej snahe odblokovať dodávky uhlia z Donbasu.

Ďalšou sakrálnou obeťou sa stal Ukrajinec arménskeho pôvodu Sergej Nigojan, človek plný ideálov a viery v lepšiu budúcnosť, ktorý nepatril k radikálom a extrémistom. 22.januára 2014 ho zabili neznámi páchatelia. Sergej sa stal prvým zabitým mučeníkom Majdanu a z jeho smrti boli boli okamžite obvinení spolupracovníci polície.

Snajperi na Majdane

20.február sa stal najkrvavejším dňom celého Euromajdanu. Z budovy konzervatória ˝a začali po ľudoch a príslušníkoch Berkutu strieľať neznámi snajperi. Rozšírená oficiálna no málo dôveryhodná verzia hovorila o tom, že konali na príkaz Janukovyča. No ten v čase streľby viedol mierové rokovania s opozíciou.

No ako prvý oficiálnu verziu spochybnil vtedajší minister zahraničných vecí Estónska Urmaz Paet. Pochybnosti nadobudol po rozhovoroch s lekárkou Oľgou Bogomolec, ktorá na Majdane ošetrovala ranných, a ktorá podľa strelných zranení na telách protestujúcich a príslušníkov Berkutu prišla k záveru, že po jedných aj druhých strieľali tí istí snajperi. So svojimi pochybnosťami sa minister zveril Kathrine Ashton, pričom dodal, že nová koalícia si veľmi neželá vyšetrenie udalostí streľby, pretože za snajpermi stojí asi niekto z nej, čo ju diskredituje od začiatku.

Viac svetla do veci priniesli aj talianski investigatívni novinári, ktorí našli a vyspovedali troch Gruzíncov, bývalých príslušníkov Saakašviliho bezpečnostnej služby s menami: Kvarancchelia Zastava, Alexander Revazišvili a Koba Nergadze. Ich výpovede a popis udalostí sú obsahom talianskeho dokumentu Ukrajina, skrytá pravda. Strelcom na Majdane mal robiť inštruktora aj bývalý príslušník 101.výsadkovej divízie americkej armády Bryan Vince Boyenger.


Taliansky dokument: Ukrajina skrytá pravda

Za streľbu sú podľa slov ako Azarova tak aj Kľujeva na sto percent zodpovední veliteľ majdanu Parubyj, dalej Turčinov, Jacenjuk a Porošenko. Tiež aj Pašinskij, u ktorého našli snajperskú pušku. V marci 2017 zo streľby na Majdane obvinila Parubého poslankyňa ukrajinského parlamentu, známa Naďa Savčenková, ktorá bola o niečo neskôr obvinená novým režimom z chystaného prevratu.

Zmena „Vlasti“

Vo februári 2014 sa už situácia úplne vymkla spod kontroly. Mnohé štvrte Kyjeva sa zmenili na bojové pole. Nacionalisti z Pravého sektora útočili na kanceláriu Strany regiónov. Jeden jej pracovník pri útoku zahynul. Do 19.februára už bolo 25 obetí. Hrozil vojenský zásah vládnych síl.

20.2. 2014 - ŠTVRTOK

Ďalší kľúčový deň udalostí. Keďže hrozil ozbrojený zásah armády, pricestovali na Ukrajinu traja emisári Európskej únie, ministri zahraničných vecí: Francúzska (Laurent Fabius), Nemecka (Frank-Walter Steinmeier) a Poľska (Radoslaw Sikorski). Táto trojka sa stretla s prezidentom Janukovyčom. Vicepremiér Kľujev si neskôr zaspomínal, že si ho Janukovyč pozval k sebe do kabinetu a v prítomnosti Steinmaiera mu dal pokyny, aby s ministrami zahraničných vecí Francúzska, Poľska a Nemecka začal chystať dohodu o mierovom urovnaní konfliktu. Výsledkom mala byť dohoda, ktorá by umožnila ďalšie rokovania. Ako už bolo spomenuté, v tento deň spustili paľbu na davy ľudí neznámi snajperi.

21.2.2014 - PIATOK

Počas náročných rokovaní medzi Janukovyčom a opozíciou, ktoré sprostredkovali emisári EU sa odohrala scéna, pri ktorej Poliak Sikorski adresoval lídrom opozície poznámku, aby podpísali dohodu lebo inak zomrú. Bolo očividné, že sa chystá ozbrojený zásah. V skorých ranných hodinách bola Dohoda o mierovom urovnaní situácie v krajine podpísaná. No asi za pol hodinu neskôr sa začal útok na prvú z vládnych budov, do hodiny a pol zaútočil dav na budovu Najvyššej rady Ukrajiny a do dvoch hodín sa začal útok na administratívu prezidenta. Napriek podpisu dohody ju radikálna časť opozície nehodlala vyplniť.

Ráno o 9:17 opustil Janukovyč svoju rezidenciu Mežigorje. V tom čase ešte veril na mierové urovnanie situácie a bol ochotný na ústupky opozícií. Veľmi sa mýlil. Z EU sa ozvali, že dohovor o asociácii budú podpisovať s novou vládou Ukrajiny, čím sa Janukovyč stal nepohodlným a dokonca sa mala chystať aj jeho fyzická likvidácia.

Večer sa Janukovyč pokúšal telefonicky spojiť so všetkými tromi ministrami zahraničných vecí z EU, ktorí mali byť garantami dohody, no bezúspešne. Garanti neodpovedali. Janukovič takisto volal do Moskvy prezidentovi Ruskej federácie Putinovi.

Približne o 20:30 prišiel k Janukovyčovi do jeho rezidencie Mežigorje vedúci jeho administrácie Kľujev za účelom prípravy prejavu na nasledujúci deň. Asi o 22:00hod obdržali informáciu, že predstavitelia Majdanu začnú útok na rezidenciu. Janukovyč aj Kľujev opustili rezidenciu a odleteli do Charkova na zjazd.

22.2.2014 - SOBOTA

Janukovyč odcestoval do Charkova na konferenciu zástupcov regiónov, odkiaľ sa pokúšal prostredníctvom svojej protokolárnej služby od cca 10:45hod v priebehu nasledujúcej hodiny niekoľko krát sa spojiť s európskymi vládami, ktorých ministri zahraničných vecí sprostredkovali dohodu. Bezúspešne.

Opäť volal aj Putinovi a žiadal ho stretnutie a konzultácie k situácii v krajine. V tom čase bola porušená ústavnosť krajiny a nedostatočným počtom hlasov Janukovyč odstavený od funkcie a lídri Majdanu za predsedu ukrajinského parlamentu (Najvyššej Rady) presadili Alexandra Turčinova. Janukovyč mal večer televízne vystúpenie k situácii, v ktorom oznámil, že nehodlá rezignovať. Potom opustil Charkov a premiestnil sa do Donecka, odkiaľ opäť volal Putinovi. Po kolóne Janukovyča sa malo strieľať. Strieľalo sa aj po generálnom prokurátorovi, pričom bol ranený jeho ochrankár.

Na niektorých miestach Ukrajiny dochádzalo k bojom, keď radikáli napádali niektoré špeciálne jednotky, poriadkové jednotky Berkut ako aj príslušníkov MVD a SBU.

V Kremli sa konalo stretnutie, na ktorom obdržali lídri štyroch silových zložiek príkaz zachrániť život Janukovyča, ktorý sa z Donecka presúval na Krym. No existovali informácie, že na jeho kolónu sú pripravené pasce. Rusi kolónu Janukovyča naviedli na pobrežie a vyslali vrtuľníkovú skupinu s jednotkou špeciálneho určenia na palube. Po dlhšej dobe sa napokon kolónu podarilo nájsť potom ako automobily zapli svetlá. Bolo približne 7:45, 23.februára. Janukovyč však nechcel odcestovať do Ruska. Chcel letieť na Krym. Územie Ukrajiny opustil až po niekoľkých dňoch, keď už bolo zjavné, že sa už niet s kým veľmi baviť.

23. 2.2014 - NEDEĽA

Toho istého dňa, v skorých ranných hodinách rozhodol prezident Ruskej federácie Putin o odštartovaní príprav na pripojenie Krymu k Rusku v prípade, že to budú chcieť samotní jeho obyvatelia.

NEPREHLIADNITE
článok o snajperoch na Majdane
článok o zapojení dvoch ukrajinských poslancov do streľby na Majdane
Ukrajina v ohni
Televízna debata o prevrate na Ukrajine v ruskej TV
článok BBC o masakre na Majdane
Celý rozhovor Nulan - Pyett

Martin Šaro,   30 Mar 2018